Jdi na obsah Jdi na menu
 


Citrónový drops 20.

13. 12. 2013

 Konajte, ako uznáte za vhodné. A ja... ja budem tiež konať, ako uznám za vhodné.

prof. Albus Dumbledore

 

Bifľomor vyhral. Davy jasali, záplava študentov v žltých uniformách sa vyhrnula na trávnik a radostne stískali svojich metlobalových hrdinov. Bolo to prvý raz po desiatich rokoch, čo sa dostal ich tým do finále. Práve sa im podarilo vyhrať proti favorizovanému Chrabromilu, ktorý však zostal po odchode výborného kapitána a stíhača Jamesa Pottera akýsi dezorientovaný.

Barty počkal, kým sa malá skupinka jeho spolužiakov pobrala preč. Nehybne pozoroval svoj cieľ. Sledoval ho až sem čakajúc na vhodnú príležitosť, aby sa mu prihovoril. Regulus Black však ešte vždy sedel na tribúne a pozoroval hráčov túlajúcich sa po ihrisku. Hrával na poste stíhača a určite sa prišiel pozrieť na svojich budúcich súperov. Slizolin mal teraz veľkú šancu vyhrať pohár.

Konečne sa pohol a Barty okamžite vyrazil. Nemohol si nechať ujsť takú skvelú príležitosť nerušene sa s ním pozhovárať. Prehodil si cez hlavu kapucňu, hoci vôbec nepršalo a rýchlo mladého pána Blacka dobehol.

„Hej, Black,“ zavolal za ním polohlasne. Ako očakával, Regulus zastal len kúsok za ihriskom a uprel naňho trochu povýšenecký pohľad.

„Ty si Crouch, však? Čo chceš?“ ostražito sa spýtal, keď si uvedomil, že má tú česť so synom presadzovateľa tvrdých zákonov, ktoré robili jeho rodine vrásky.

„Jeden náš spoločný známy mi odporučil, aby som sa s tebou porozprával,“ priznal Barty a len veľmi neochotne si premeral Regulusov profil. Vedel, že pochádza zo starej dobrej čarodejníckej rodiny, navyše takej, ktorá sa netajila svojou toleranciou, ba priam podporou myšlienok Temného pána. Simon sa zrejme domnieval, že spoločnosť ľudí v jeho veku, navyše s rovnakými názormi, ho povzbudí, ale on to odmietal. Hnevalo ho zistenie, že nie je jediný, výnimočný... „Profesor Christianson tvrdí, že sa ti dá veriť.“

Regulusova tvár trochu zmäkla. Vykročili k hradu. „Áno,“ prikývol a takmer sa zdalo, že sa usmeje. „Toto leto mi bol veľmi nápomocný. Otec tvrdí, že ten chlap vie čo chce lepšie, ako samotný Temný pán.“

„Tak nehovor,“ zahriakol ho Barty. „On len nasleduje vidinu, ktorej dáva zmysel moc Temného pána.“

„Možno,“ pripustil Regulus. „Ale bez neho by nemal toľko nasledovníkov. Polovicu jeho verných prilákal on. Má na to talent. Vie, čo treba ľuďom povedať, aby pochopili...“

 „... že niektorí čarodejníci sú lepší, než iní?“

„... že Temný pán vie čo robí a tieto zmeny sú síce rázne, ale potrebné,“ opravil ho Regulus a hoci sa Barty mračil, pokojne pokračoval. „Možno je na čase trochu zvoľniť tempo, aby si niektorí zvykli na nové, degradované postavenie. Musia si nájsť miesto v novom svete, aby boli spokojní a nebúrili sa.“

„To je hlúposť, to nikdy nevyjde!“ namietal Barty. „Teraz ich treba proti sebe rozoštvať. Keď budú držať spolu, nikdy ich nedostaneme na tam, kde patria. Príliš si zvykli na tie Dumbledorove rozprávky o rovnocennosti.“

„Veď práve preto,“ trval na svojom.

„Hlúposť. Temný pán potrebuje ľudí, ktorí mu pomôžu rozšíriť svoju moc, nie takých, čo ho budú brzdiť!“ hneval sa Barty a s potešením zistil, že stratený pocit výnimočnosti v ňom opäť narastá. Tak predsa sa nemýlil. Regulus necíti to vnútorné presvedčenie. Vieru, že slúžiť Temnému pánovi nie je voľba, ale poslanie. Ale on - Barty - bol na túto cestu predurčený!

 

Bartemius prehodil pár stránok v zákonníku a s ťažkým povzdychom ho odložil stranou. Jeho manželka sedela na zemi obklopená papiermi, dlhé vlasy mala zopnuté do chvosta a na očiach jej pristáli prísne okuliare v ktorých mi trochu pripomínala Minervu. Vedel, že dnes sa na prácu nedokáže sústrediť. Bolo to len pred pár hodinami, keď sa náhodou stal svedkom rozhovoru medzi ňou a Edgarom Bonesom.

„Marianne,“ oslovil ju mäkko, akoby ju nechcel vystrašiť alebo nahnevať hneď prvou vetou. „Potrebujem sa s tebou chvíľu porozprávať.“

Chvíľku bola ticho, oči jej lietali po jedenom z pergamenov, potom si zložila okuliare a pozrela na neho. „Počúvam.“

„Dnes, keď si šla k mojej kancelárii a stretli sme sa na chodbe... o čom si sa rozprávala s Bonsom? Počul som, že hovoril o nejakom stretnutí.“

„Oh, to,“ usmiala sa. „Práca, Barty, ešte si si nezvykol, že opäť chodievam na pracovné večere?“ podpichla ho.

Vstal zo stoličky a podišiel k nej. Chcel sa s ňou pozhovárať úprimne, aby si mohol byť stopercentne istý tým, čo mu povie, aby jej mohol veriť. Musel to vedieť. Čupol si k nej a pokračoval: „O to ide, Marianne. Pred pár týždňami si sa mala stretnúť s Lachmanom z kontroly nenáležite použitých kúzel, ale ja s ním odchádzal z ministerstva a som si istý, že hovoril, že v ten večer má voľno.“

Zasmiala sa, rýchlo ukladajúc pergameny na kopu. „Možno si mu nesprávne rozumel.“

„Určite nie,“ nesúhlasil. „Som si istý, že sa nemýlim.“

Odvrátil pohľad z jej tváre, nevediac ako má pokračovať. Bola jeho všetko, jeho jediná priateľka, milovaná manželka, výborná matka. Celý život robil všetko pre to, aby bola spokojná a šťastná. Mal ju dokonca radšej ako pokrútené paragrafy.

„Marianne,“ začal znova, pohľad zabodnutý do perzského koberca... „Vieš, že nech sa deje čokoľvek, mne to môžeš povedať. Nikdy som ti nič nevyčítal, nič nezakazoval... nechali sme si Bartyho, aj keď , priznávam, že to bolo pre mňa ťažké, ale... O čo ide?“

Poukladala si pergameny do úhľadnej kôpky. Najradšej by mu povedala, že o nič nejde, že je paranoidný a nech sa stará sám o seba, ale obávala sa, že tentoraz by jej to neprešlo. Usmiala sa. „Hádam si nemyslíš, že som si niekoho našla?“

„To nie,“ takmer by sa zasmial, keby načisto nezabudol ako sa to robí. „Skôr som sa obával, či si sa nezaplietla s nejakou... organizáciou.“

„Oh,“ po chrbte jej prebehol mráz. Žeby bol jej manžel predsa len prejavil potrebnú dávku nadhľadu a inteligencie, aby si všimol a správne zinterpretoval jej tajné aktivity? Potom nemá význam zatĺkať. „Trochu pomáham otcovi.“

Čakala, že sa mu uľaví, keď zistí, že pracuje pre tú dobrú stranu, ale Bartemius zaťal pery a zamračene vstal. „Nemala by si sa pridávať do týchto vyhranených extrémistických skupín. Si v prvom rade politička a výborná! Jediná zbraň, ktorou by si mala bojovať je právo. Sila zákonov platiaca pre všetkých.“

„Ale ak tých ľudí nezastavíme, čoskoro to nebudeme my, kto bude súdiť, Barty! Dostávajú sa dnu, na Ministerstvo, sú súčasťou našich životov, berú nám slobodu, ovládajú ľudí, ktorým veríme.“

„Ide mi predsa o to isté. Dumbledore má svoje prostriedky, ja mám svoje a na rozdiel od neho nerobím chyby.“

„Nemáš na to priestor. Vynášaš súdy nad zločincami, ktorých ti otec a jeho ľudia naservírujú až pod nos. Medzi ľuďmi si síce populárni a všetci čakajú, že sa staneš Ministrom mágie hneď ako Voldemort padne, ale pamätaj, že ak sa tak stane, bude to len a len zásluhou môjho otca, pretože bez jeho zásahu by bol na tom poste Voldemort a všetky tvoje zákony, ktoré toľko miluješ, by sa pretočili tak, ako by si on zažiadal,“ znechutene vstala a napravila si šaty. „Vážim si ťa, Barty, si statočný muž, ale zbrojíš proti nesprávnym ľuďom. Jediný nepriateľ je Voldemort a my ho musíme zastaviť aj za cenu obetí.“

Sledoval ako pomaly odkráčala z izby. Zostal po nej len svieži závan parfumu a rozbúrené myšlienky v hlave pána Croucha.

 

Barty sa s Regulusom Blackom stretával nerád a čoraz sporadickejšie. Jeho nový kamarát mu nechýbal, mal iné názory, nerozumel ničomu, čo Barty cítil ako samozrejmosť a preto ho občas premáhal pocit, že Regulus ho brzdí. Napokon bolo celkom pochopiteľné, že Barty cítil isté oslobodenie, keď opustili školu na letné prázdniny, po ktorých sa o rok starší Regulus už nevráti.

Ešte v prvý týždeň prázdnin zašiel za susedom Chrisitiansom. Celý rok sa tešil na moment, kedy opäť prekročí prah jeho domu, ich spoločnú svätyňu, v ktorej sa vždy utvrdil v domnienke, že je na správnej ceste. Dnes ho však čakalo len sklamanie. Dom bol na prvý pohľad prázdny, len zo slušnosti zaklopal na dokorán otvorené dvere, ale neobťažoval sa s čakaním na prahu. Suverénne vošiel dnu.

„Profesor?“ zakričal ponad neporiadok rozhádzaný všade naokolo. Pod nohami sa mu víril prach. Zdalo sa, že tu nikto nebol už celé mesiace.

Vycúval z dverí a vrátil sa domov. Obaja rodičia ešte pracovali, ale bol tu domáci škriatok, ktorý sa na rozdiel od profesora objavil na prvé Bartyho zavolanie.

„Winky, vieš čo sa stalo so susedom? S profesorom?“ spýtal sa na rovinu a Winky pomaly prikývla.

„Winky vedieť, mladý pán, ale pani Marianne povedať, aby Winky neprezradila.“

Barty sa zamračil, čupol si ku škriatkovi a pokúsil sa vyzerať milo. „Mne to môžeš povedať. Mama mala iste na mysli cudzích ľudí, nie mňa. Počkal by som a spýtal sa jej, ale ešte sa ponáhľam na jedno stretnutie.“

Škriatok očividne váhal, no potom pomaly spustila: „Vidieť prísť cudzích ľudí... práve umývať okná a pán Christianson zametať chodník v záhrade. Vy tam rád s ním sedávať a teraz byť sám...“

Pousmial sa a prikývol. „Pokračuj, Winky, kto boli tí ľudia?“

„Myslieť si, že zlí čarodejníci,“ roztriasla sa a oči jej vyliezli od strachu. „Viete, pán Bárty, Winky nikdy nevidieť nič podobné. Oni omráčiť profesora a vziať so sebou. Ale pani Marianne povedať, že oni nebyť zlí, že oni dobrí. Winky sa báť, ale pán Barty povedať, že tak to je dobre, že ísť do Azkabanu.“

Barty prudko vstal. Nielen škriatok sa triasol strachom. Ak jeho rodičia odhalili profesora, určite prišli aj na to, aký musel mať vplyv na ich syna. Vrátil sa do izby a rýchlo sa rozhliadol. Musí byť opatrnejší, dobre ukryť všetky predmety čiernej mágie. Musí rodičov presvedčiť, že sa nemajú čoho báť. Azkaban by bol koniec. Ešte nemal príležitosť dokázať Temnému pánovi svoju lojalitu.

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

:)

(Mišina, 16. 12. 2013 20:42)

úúúuúú, prúúúúser :D toho malého smrada by ale mohli odhaliť skôr, aj keď síce všetci vieme ako to s ním dopadlo ... super časť, veľmi sa teším na pokračovanie :)

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA