Citrónový drops 2.
Vzoprieť sa nepriateľovi, to si vyžaduje veľkú dávku statočnosti, no rovnako statočný musí byť aj ten, kto sa postaví svojim priateľom.
prof. Albus Dumbledore
„Min, no tak,“ Prema sa naklonila ceklom k nej, aby sa Minerva nemohla vyhnúť pohľadu do jej veľkých hnedých úprimných očí. „Poď s nami. MLOK-y máme predsa za sebou. Tak poď!“
Minerva pokrútila hlavou tak rozhodne a zanietene, že si dievčatá vymenili začudované pohľady. Kto by nechcel vypadnúť z toho starého zatuchnutého hradu? Hlavne teraz, keď sa nemusia učiť na MLOK-y a víkend v Rokville bude ich posledný... ?
„To nemyslíš vážne!“ ďalej prosíkala Prema. „Toto je posledná možnosť zabaviť sa!“
„To si tvrdila aj naposledy, keď bol finálový zápas v metlobale a tam som bola,“ oponovala Minerva. „Naozaj tu mám ešte nejaké povinnosti. Mrzí ma to, ale nemôžem ísť.“
Prema na ňu hodila ešte jeden pohľad prosebníka o vodu uprostred púšte. No bez úspechu odišla.
Víkend v Rokville sa stal takmer celoškolskou akciou. V hrade nezostal azda nik zo starších študentov a jasné takmer letné slnko osvecovalo cez hrubé sklá okien len prázdne chodby. Dokonca aj prváci a druháci, ktorých ešte čakali nejaké skúšky sa lenivo vyvalili na trávniku okolo veľkého jazera, kde na nich teplý južný vánok občas zafŕkal kvapôčky vody.
Minerva prišla priamo k Dumbledorovej pracovni a rázne zaklopala.
„Ďalej,“ pozval ju profesor.
Za tých šesť rokov si zvykla na jeho srdečný hlas a vždy priateľkský úsmev. Takmer nič sa na ňom nezmenilo. (Pamätala si tú chvíľu, keď ho videla prvý raz, rovnako ako každú ďalšiu, v ktorej jej pomohol.) Iba pár nových vrások prezrádzalo, ako sa posunul čas.
„Minerva,“ usmial sa. Práve čítal nový výtlačok Transfigurácie a dneška. „Dovoľte mi pogratulovať vám. Počul som, že ste na MLOK-och z transfigurácie priam zažiarili.“
„Ďakujem, pán profesor,“ odvetila. „Ale to ja som prišla poďakovať vám. Neraz ste mi pomohli, keď som to už chcela vzdať.“
Dumbledore sa pousmial. „Niet mi za čo ďakovať.“
„Čítali ste Tranfiguráciu a dnešok...?“ načrtla a keď Dumbledore povzbudivo prikývol, pokračovala: „Zaujal ma tam jeden článok o elementárnej transfigurácii a chcela by som sa spýtať na váš názor.“
„Iste máte na mysli teóriu profesora Cockburna? Vlastne, chystal som sa navštíviť Rokville. Mám rád tú dedinku, keď sa hemží študentmi. Nechcelo by sa vám doprevádzať ma?“ navrhol.
Minerva prekvapene mykla hlavou. Tvárila sa maximálne prekvapene, akoby ju práve požiadal o ruku stromostrážca.
„Ak to pokladáte za vhodné, pán profesor,“ povedala napokon.
Dumbledore sa len usmieval. „Nevidím na tom nič zlé, keď profesor preberie článok o elementárnej transfigurácii so svojou najšikovnejšou žiačkou cestou do Rokvillu. Samozrejme, potom vás už nebudem zdržiavať, všetky vaše priateľky sú určite už na ceste tam.“
„Áno, pane,“ pritakala a vyrazili spoločne v ústrety krásnemu dňu.
Napriekt Minerviným obavám sa skutočne nikto nečudoval, keď ich videli kráčať cestou do Rokvillu zahĺbených do vážneho rozhovoru, z ktorého by bežný žiak polovici neporozumel. Koniec koncov, bol to bežný výjav z rokfortských chodieb.
Neboli ešte ani pri bránach Rokfortu, keď Dumbledore ukončil diskusiu o článku z časopisu vyjadrením, že hoci v istom zmysle súhlasí s Minerviným rozhorčením nad hlúposťami, ktoré tu profesor Cockburn popísal, ale je to len jeho osobný názor, ktorý mu nemôžu brať.
Minerva nahnevane vyfúkla vzduch a zovrela pery do tenkej čiary.
„Nemôžete sa na neho hnevať za jeho názory, Minerva,“ ešte raz zopakoval Dumbledore. „Ale môžete dokázať, že sa mýli. Chcete predsa študovať transfiguráciu?“
„To áno, pane, ale...“
„Možno o pár rokov, keď váš hlas zosilnie, napíšete do Transfigurácie a dneška oveľa lepší článok,“ povzbudil ju. „Dopočul som sa, že ste sa informovali u riaditeľa Dippeta aká kvalifikácia je potrebná na profesorské miesto na Rokforte.“
Minerva vyľakane pozrela na jeho profil. Doslala sa do nanajvýš trápnej situácie – profesor transfigurácie vie, že chce učiť tento predmet.
„Áno,“ potvrdila. „Ale samozrejme, že by som si nedovolila žiadať o to miesto, keď učíte vy. Budem musieť hľadať uplatnenie na inej škole.“
Dumbledore vyzeral pobavene. „Uvidíme, čo sa do tej doby zmení. Možno zanechám svoju profesorskú dráhu, takže nestrácajte nádej, Rokfort je veľmi príjemá alternatíva.“
„Netárejte!“ zahriakla ho Minerva rozhorčene. Vrhla na profesora taký prísny pohľad, že obaja na chvíľu zastali. „Prepáčte pane, ale toto bola najväčšia hlúpsť akú ste kedy povedali. Ste najlepší profesor na Rokforte, nemôžete odíjsť.“
Dumbledore sa usmial. „Ďakujem, lichotíte mi.“
Pod nátlakom jeho bezstarostnosti sa objavil úsmev aj na Minervinej tvári a skôr, než prišli do Rokvillu, rozprávali sa o úplne banálnych veciach, ktoré spolu nikdy nepreberali.
Rokfortský express vyfúkol posledný obláčik pary a nástupište 9 a ¾ sa zaplnilo študentmi, ktorých vítali celé delegácie rodín. Siedmaci sa naposledy objali, sľúbili si, že si budú písať a určite sa ešte všetci stretnú, hoci škola ich už viac nespája.
„Zbohom, Min, mám ťa naozaj rada!“ povedala Prema poriadne silno stískajúc svoju kamarátku v náručí. Minerva jej v tom nebránila, no v jej objatí bola tichá a chladná ako antická socha vytesaná z kameňa.
„Dovidiena, Prema,“ odvetila Minerva jemne, po pevne ju chytila za plecia a odtisla na dĺžku rúk. Naposledy pozrela kamarátke do očí, pousmiala sa a zohla sa po svoj kufor. „Nebuď smiešna ešte sa predsa uvidíme.“
Prema prikývla so slzami v očiach. „Vždy som obdivovala aká si statočná. Skutočná bojovníčka.“
Minerva sa pousmiala a s kufrom v ruke vykročila pomedzi dav. Vedela koho má hľadať, rovnako ako si bola istá, že tu bude. Vždy sa o ňu staral akoby bola malé dievčatko, nech urobila čokoľvek, bola len malé dievčatko, ktoré ničomu nerozumie.
A skutočne tu stál, tak ako každý rok. Netrpezlivo pozeral ponad hlavy šťastných rodičov a čakal, až príde Minerva k nemu.
„Dobrý deň, otec,“ pozdravila a podala mu ruku.
Pán McGonagall ju chytil a mocne stisol. „Konečne ťa budeme mať doma.“
Schytil jej kufor, stále narovnaný akoby práve prehltol celé pravítko a bez ďalších slov sa odmiestnili.
Dom McGonagallovcov bol vlastne starý kaštieľ. Nebolo to rozľahlé sídlo s mnohými pozemkami, aké mávali staré čarodejnícke rody, ale bol to vážený dom ako sa na ministerského pracovníka patrí.
Len čo prekročili prah, pán McGonagall pustil kufre naprostred chodby a zavolal domáceho škriatka. Zhodil si z pliec ťažký plášť, ktorý nosieval, aj keď bolo veľmi teplo a rovnomermými krokmi zamieril do svojej pracovne.
„Minerva poď so mnou!“ zavelil cez plece a jeho dcéra ho poslušne nasledovala do chladnej, no luxusne zariadenej izby. „Xante je na tom opäť horšie,“ oznámil dcére bez úvodu, siahol po akýchsi papieroch a začal ich prezerať. „Tvojou jedinou úlohou odteraz bude starať sa o ňu a o seba. Už si dosť veľká na to, aby si ma nemusela otravovať s každou hlúposťou, ktorá sa stane. A mala by si sa porozhliadnuť po nejakej slušnej partii, ja na také veci nemám čas a keď Xante umrie, nebudeš v tomto dome potrebná.“
Minerva venovala otcovej hlave mimoriadne znechutený pohľad. Vynaložila všetku silu vôle, aby nepohla ani jediným svalom na tvári, keď sa na ňu letmo pozrel.
„Choď!“ zavelil.
„Zostanem tu ešte toto leto, ale iba kvôli mame,“ povedala Minerva. „V septembri budem pokračovať vo svojom štúdiu na univerzite.“
Pán McGonagall odložil papiere na stôl a zabodnúc svoje prísne oči do dcérinej tváre sa natiahol po cigaru vo vyrezávanej krabičke.
„A čo by si akože mala študovať, keď nič nevieš?“ vybafol.
„Nemusím ťa o ničom informovať, otec, sú to predsa len hlúposti,“ hrdo zdvihla hlavu, natiahla sa za kľučkou a odišla.
„Vráť sa! Vráť sa! MINERVA!“ vrieskal Sandorio McGonagall, ale dvere zostali nehybné. Hodil cigaru späť do krabičky a s nahnevanou bledou tvárou kráčal za dcérou. Videl ju pred sebou na chodbe, no nezrýchlil krok a Minerva sa takisto neotočila. Vošla do matkinej izby.
„Nemysli si, že som s tebou skončil!“ ziapal pán McGonagall, keď za ňou vrazil do izby. „Ty si nebudeš robiť čo chceš! Budeš robiť to, čo ti prikážem!“
„Buď ticho, uvedom si, kde si!“ zasipela Minerva. „Je mi úplne jedno, čo mi prikážeš a zakážeš. Môžeš sa rozdriapať od zlosti, ja budem študovať ďalej.“
„Sandorio,“ zašepkala pani McGonagallová z postele.
Manžel sa na ňu pozrel tvrdým pohľadom, zvrtol sa a odišiel.
„Prepáč mama, nemali sme ťa rozrušovať,“ ospravedlnila sa Minerva, sadla si k matkinej posteli vystretá ako struna a chytila mamu za ruku. „Vieš, že otec by zo mňa urobil hlúpu hus vhodnú len na získanie peňazí výhodným vydajom.“
„Minerva,“ pani McGonagallová skrivila pery. „Ty si sa vrátila... Poď ku mne bližšie... On...“ Natiahla k nej druhú ruku a prešla do ešte tichšieho šepotu. Očami zablúdila ku dverám za ktorými pred chvíľou zmizol Sandorio „Vravel, že neprídeš... že si na mňa zabudla, lebo som slabá... lebo sa nechcem vyliečiť.“
„Neboj sa, som predsa tu,“ Minerva sa naklonila bližšie k mame, aby ju mohla pohladiť po predčasne zošedivených vlasoch, keď pani McGonagallová vykríkla.
Bol to vysoký zdesený výkrik človek prizerajúceho sa smrti milovanej osoby. Zaborila si tvár do vankúšov a začala sa rozháňať rukami okolo seba.
„Nie! Choď preč! Ty nie si moja dcéra! Kde je Minerva? Ty nie si moja dcéra! Choď PREČ!“
Minerva sa rýchlo odtiahla. Jej mama však stále kričala z plného hrdla akoby ju mučili.
Dnu vbehol domáci škriatok a na tácke niesol elixír na upokojenie. O chvíľu nastalo ticho a šktiatok po hlbokom úklone zase odbehol.
Minerva čakala, že jej otec sa príde pozrieť čo Xante tak rozrušilo, ale ten sa ani neukázal.
Vzala si z police nejakú knihu, sadla si na posteľ, a začala pošepky čítať. Nezdalo sa, že by pani McGonagallová vnímala čo i len slovíčko, no dych sa jej vrátil do normálu a kým prišla Minerva na koniec kapitoly, zaspala.
Komentáře
Přehled komentářů
Zaujímavo napísané. Ale kde je ďalšia kapitola? Snáď to tu nekončí. Teším sa na pokračovanie. :))
Re: Skvelé
(Lilly, 31. 8. 2011 15:15)ďakujem, píše sa o nich ťažšie ako som si na začiatku myslela! :) Takže napredujem len veľmi pomaly, ale budem pridávať kapče ;)
Skvelé
(Rosebelle, 31. 8. 2011 4:00)