Jdi na obsah Jdi na menu
 


Citrónový drops 19.

10. 12. 2013

 Pochopenie je prvý krok k zmiereniu...

prof. Albus Dumbledore

 

Leto sa už dávno prehuplo do svojej druhej polovice a Barty trávil čím ďalej tým viac času mimo domu. Nie vždy priznal, že ide za Simonom, začal si vymýšľať rôzne zámienky, len aby sa mame nezdalo čudné, že tak často chodieva preč. V ten deň však zostal doma, dokonca nevystrčila ani nos do záhrady, aby zistil, aké je počasie. Chodil za Marianne z izby do izby ako tieň.

„Naozaj sa nič nedeje?“ spýtala sa dnes už štvrtý raz, keď zdvihla oči od knihy a zbadala syna vo dverách. „Nechceš mi niečo povedať?“

„Nie, nič,“ odvetil, pousmial sa a prisadol si do kresla. „Len som sa chcel spýtať...“

„Áno?“ Marianne ožila. Milovala rozhovory so synom, rada si nahovárala, že sú preňho rovnako osviežujúce ako pre ňu.

„Winky, prines nám limonádu, je veľmi horúco,“ požiadal Barty škriatka, ktorý utieral prach z poličiek privysokých na jeho drobnú postavu.

„Hneď to bude, pane,“ zapišťala, zliezla zo stolčeka, na ktorom stála a ponáhľala sa ku dverám.

„Nemusíš sa ponáhľať,“ povedal na dôvažok a škriatok sa hlboko uklonil.

Marianne odložila knihu. Zdalo sa, že ju inštinkt neklamal a Barty sa predsa len chystá povedať jej niečo vážne. „O čo ide?“

„Len som sa chcel spýtať, či máš pocit, že je všetko v poriadku?“

„Áno, srdiečko, iste,“ pohladila ho po vlasoch. „Ale ak som niečo prehliadla, čo by si mi chcel...“

Zavrtel hlavou, ale neodtiahol sa pred jej nežným dotykom. „Nejde o mňa, myslel som na teba. Všimol som si, že sa nemáš čím zamestnať. Celé dni len tak blúdiš a pritom si veľmi inteligentná. Mnohokrát som ťa počul poúčať otca o veciach práva. S takou hlavou a vedomosťami... mohla by si robiť čokoľvek mami. Ľudí ako ty svet potrebuje. Neskrývaj sa doma.“

Marianne sa uľahčene zasmiala. „O mňa sa neboj. Mne stačí, že mám teba a keď sa dá, pomáham tvojmu otcovi v práci, to mi stačí.“ - Je to daň za to, že mi ťa nechal. Moje vyjadrenie hlbokej vďaky a pokory - pomyslela si.

Barty sa však nenechal odradiť. „Ty si premárnený talent, mami,“ presviedčal ju.

Premárnený talent. Vzduch sa jej ťažko dostal do pľúc a na zátylku pocítila mrazenie, keď to vyslovil. Pamätala si ten pocit, hoci ho už dávno potláčala. Jej nenaplnené ambície - najmladšia a najlepšia ministerka mágie. Pousmiala sa a vzápätí jej opäť prebehli po chrbte zimomriavky. Zaplatila za svoju pýchu privysokú cenu...

Barty, zbadajúc jej úsmev, pokračoval: „Možno by si mala pouvažovať... vieš, to čo robí starký nie je tak celkom na mieste. Podľa mňa spoločnosti viac škodí, ako pomáha.“

Záblesk prekvapenia v matkinej tvári ho umlčal. Jej ruka zastala na pol ceste dolu po jeho vlasoch a zvedavo si ho premerala. „Ako to myslíš? Otec predsa vystupuje proti utláčaniu muklov a čarodejníkov neurodzeného pôvodu. Čo je na tom zlé?“

Barty sa poškrabal za uchom, no vzrušenie, ktoré mu rozpálilo tvár tým gestom nezakryl. „Mne sa skôr zdá, že sa snaží vytvoriť opozíciu a keď Tem... Ten-Čo-Ho-Netreba-Menovať padne, Dumbledore sa sám chopí moci.“

„To je hlúposť,“ zamračila sa, „nemá to v povahe, naopak... často ho prosili, nech prijme miesto Ministra mágie a vždy odmietol.“

„Ale postavil sa do čela odboja...“ stíchol, keď sa vo dverách objavila Winky so striebornou táckou, na ktorej niesla dva poháre a džbán plný lákavo chladenej tekutiny. „Takže si rozmysli, či by nebolo rozumné zakročiť.“

Sledovala, ako si nalial po okrej plný pohár a na dúšok ho vypil.  

„Nezahrávaj sa s ohňom, Barty. Nepáči sa mi, že máš takéto nápady. Sú nebezpečné.“

Usmial sa, žmurkol na mamu a ona ho takéhoto nespoznávala. „Bol to len taký návrh. Nemusíš súhlasiť. Len sa mi zdá, že je ťa škoda.“

Mrkol na Winky, ktorá sa vrátila k svojej práci a odišiel sa prejsť von.

„Winky, pánovi nepovieš ani slovo o tom, čo sa dialo,“ zamyslene povedala Marianne hľadiac na dvere. „Radšej klam a potom sa potrestaj, akoby si mala niečo prezradiť.“

Škriatok neodpovedal, len sa pokorne uklonil, keď jeho pani prechádzala okolo. Zabuchla za sebou dvere spálne a ako omráčená pristúpila k posteli, aby si sadla.

Kde prišiel jej syn na takéto myšlienky? Nebezpečne to zaváňalo Voldemortom a s ním sa Marianne nikdy nespojí. Pamätala si oba razy, keď jej priamo zasiahol do života. Najprv v Rokforte, keď ho stretla pri návšteve otca a hrdo mu podala ruku, presvedčená, že raz si ten pán bude jej pozornosť vážiť. No on si vtedy zapamätal, koho dcérou Marianne je, a o niekoľko rokov neskôr poslal svojich ľudí... a prišla o Carla.  

Prevrátila sa dozadu na mäkkú posteľ. Vlasy sa jej rozliezli po perinách a premýšľala ďalej hľadiac do stropu. Bartyho otec kvôli Voldemortovi zomrel a ona prišla o všetko, o kariéru aj milovaného muža. Zostal jej len Barty, a o neho prísť nemôže!

 

Barthemius zvedavo nakukol dnu. „Barty? Môžem na chvíľu?“

Zachytil synov prekvapený pohľad a letmé prikývnutie. Vošiel, no izbu takmer nespoznával. Nebol tu snáď celé roky. Steny už dávno nezdobili jednorožce a draky, ktorými ich vyzdobila Marianne pred narodením syna. Teraz ich zakrývali police s knihami, plagáty metlobalových mužstiev a fotky zo školy. Letmo ich prešiel pohľadom. „Máš veľa priateľov - v Rokforte?“

„Presne toľko, koľko mi vyhovuje,“ odvetil Barty, premýšľajúc, čo od neho otec chce.

„Drž sa tých správnych ľudí, ktorí ťa len tak nezradia. Dnes je ťažké nájsť skutočných priateľov,“ usmial sa na syna a prešiel k veci. „Mama si myslí, že by sme si mali niekam vyraziť ako rodina.“

„Kam?“

„Zajtra večer spieva Celestina Warbeck u Zlatého jednorožca, pôjdeme tam,“ oznámil, no Barty neprejavil nijaké nadšenie. „Alebo nechceš ísť?“

„Ak si to mama želá, samozrejme, že pôjdem, ale nečakaj, že budem nadšený. Toto nie je zábava pre mňa.“

„Kvôli mame,“ zopakoval Barthemius a opäť sa nečakane usmial. „Obaja robíme všetko kvôli mame, však?“ Od syna sa však odozvy nedočkal a tak pokračoval trochu neisto: „Predstav si, požiadala ma, aby som jej našiel miesto na Ministerstve. Po toľkých rokoch. Nepracovala, odkedy si sa narodil. Určite jej prospeje dostať sa viac medzi ľudí.“

„Áno,“ prikývol a konečne sa mu na tvári mihol úsmev. „Mala by pracovať.“

 

Zaklopala a pokorne čakala, kedy sa ozve jeho hlas, aby mohla vstúpiť. Cítila sa napäto a pokorene, akoby šla nepripravená na skúšku a už teraz vedela, že nedopadne dobre. Žalúdkom jej krútilo od nervozity a keď stlačila ťažkú kovovú kľučku, v duchu si držala palce.

„Marianne?“ prekvapene podišiel pár krokov bližšie a na tvári mu hral úsmev. „Nesmierne rád ťa opäť vidím.“

Prikývla a sklonila hlavu prikrytú elegantným klobúkom. Dlhé ryšavé vlasy mala zopnuté do drdolu a Albusovi pripomenula Minervu v deň, keď prišla učiť na Rokfort. „Aj ja teba,“ odvetila v duchu počítajúc mesiace. Ako dlho sa nevideli? Počítajú sa letmé stretnutia na Ministerstve, kde si vymenili pár slov takmer ako náhodní známi?

„Sadnime si...“ navrhol a sám prešiel k stolu, kým ona naďalej stála na mieste. „Deje sa niečo? Vyzeráš trochu stratene. Čo ťa sem privádza?“

Obzrela sa. „Mama učí?“

Albus prikývol, pousmial sa a opäť jej ponúkol stoličku.

„Nesadnem si,“ odmietla. „Prišla som len na chvíľu. Ide o Bartyho.“

Drobné plné pery sa jej zachveli. Oči upierala niekam k oknu, no vôbec nevnímala blížiacu sa snehovú prehánku.

„Niečo nie je v poriadku?“

„On...“ pomaly zo seba súkala každé slovo. Tak strašne sa za seba hanbila. Ak sa jej podozrenia potvrdia, znamená to, že zlyhala. Nedokázala vychovať vlastného syna, stráca ho a napriek všetkému úsiliu zisťuje, že ho vôbec nepozná. „Obávam sa, že sa zaplietol s nesprávnymi ľuďmi.“

„Ah tak,“ oprel sa lakťami o stôl a spojil si pred očami končeky prstov. „Si si tým istá?“

„Nie, to nie. Možno práve preto som tak nervózna. Bojím sa, že je to tak. Nechce mi nič prezradiť a správa sa tak chladne. Už sa vôbec nerozprávame tak, ako predtým.“

Pokoj jeho hlbokých modrých očí ju dráždil. Čo nevidí, že situácia sa stáva naozaj vážnou? Keď prehovoril, jej myšlienky sa potvrdili.

„Dospieva, Marianne, to sa stáva. Rodičia by boli najradšej, keby ich deti boli navždy malé, nevinné a závislé na ich láske. Možno si len prehnane opatrná. Barty je vynikajúci študent, Minerva hovorí, že je naňho patrične hrdá kvôli kúzlam, ktoré predvádza na jej hodinách. Ak sa však naozaj obávaš, že niečo nie je v poriadku, môžem sa s ním skúsiť pozhovárať. Napokon,“ zamyslel sa melancholicky. „Je už na prahu dospelosti a ja som sa s ním ešte nerozprával ako sa na starého otca patrí.“

Marianne však rázne pokrútila hlavou. „To nemusíš. Len som chcela počuť tvoj názor alebo radu... Chápem, prečo sa nestretávame ako rodina, má to svoje opodstatnenie a vysvetlila som to aj synovi, no neviem ako by prijal, keby si mu teraz začal prehovárať do duše.“

Cez polmesiačikové okuliare ju unavene sledoval pár dobráckych očí. „Je mi to ľúto, ale asi si neprišla za správnou osobou. V našej rodine panuje zvláštny trend nenaplnených rodinných vzťahov. Často myslievam na to, aký domov sme ti mali vytvoriť, aké hodnoty dať.“

„To ma teraz netrápi,“ objala i na okamih plecia a pokrútila hlavou. „Nikdy mi domov nechýbal. Nemala som potrebu... ale Barty je iný. Môj Barty je taký citlivý a krehký...“ Zmĺkla tušiac, že jej slová už neplatia. Akoby sa bála priznať to aj v duchu, nieto ešte vysloviť nahlas myšlienku, že svojho syna občas vyslovene nespoznávala. Ten zápal a tvrdohlavosť, s ktorou sa u neho stretáva, tá tajomnosť a nezáujem o svoju milujúcu matku! To predsa nie je jej syn! Vedela, že takto to nemôže nechať.

„Chcela by som niečo urobiť. Niečo viac, než len nečinne čakať, kým sa ukáže pravda. Oci,“ oslovila ho a Albus sa blažene usmial. Takto mu už roky nepovedala. „Ako vám môžem pomôcť zastaviť ho skôr, než Barty urobí hlúposť? Od septembra pracujem na Ministerstve. Robím administratívne služby pre Wizengamot...“

„Dopočul som sa,“ prikývol. „Ale si si istá, že sa chceš aktívne zapojiť do odboja?“

Pristúpila bližšie a všetka nervozita z nej opadla. Hľadela presvedčene a odhodlane, ako to vedel v dobe, keď mala ešte veľké ambície. „Mala som to urobiť už dávno.“

Usmial sa a prikývol. „Buď pokojná. Ozvem sa ti. Barty bude v bezpečí.“

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

:)

(Mišina, 10. 12. 2013 20:32)

super časť !! som teda veľmi zvedavá, že s kým sa Barty zaplietol (ako viem že smrťožrúti, ale že ktorý spolok)... je to veľmi zaujímavá poviedka, neviem sa dočkať rozuzlenia :P veľmi sa teším na ďalšiu kapitolu :)

Re: :)

(Lilly, 10. 12. 2013 22:07)

jeeej, ty si zlato, že tu ešte chodíš!! Ja som myslela, že tu už nikto ani nepláchne :) ďakujem za pochvalu :)

Re: Re: :)

(Mišina, 16. 12. 2013 20:10)

samozrejme že hej! nedá s nechodiť na tvôj blog ;)

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA