Jdi na obsah Jdi na menu
 


Citrónový drops 16.

5. 4. 2012

 ... to bolo veľmi... od vás veľmi galantné... ale neuvedomujete si?

Prof. McGonagallová

                        

„Bartemius?“ Albus vstal z kresla a šiel svojmu hosťovi naproti. Bol rád, že ho vidí a aj trochu prekvapený, ale najmä zvedavý. Odkedy Marianne začal prijímať jeho pozvania na koncerty, večere a iné spoločenské akcie, neukazoval sa tu tak často. „Čo vás sem privádza?“

„Dobrý večer, Dumbledore. Prišiel som v istej osobnej veci. Snáď ma nebudete pokladať sa príliš veľkého trúfalca,“ nesmelo sa usmial.

„Len hovorte,“ vyzval ho láskavo.

„Prišiel som vás požiadať o povolenie požiadať Marianne o ruku,“ povedal vážne.

Albus sa potichu zasmial. „Ale to sa vôbec nemusíte pýtať mňa. Prečo ste sa nespýtali radšej jej?“

„Je tak mladá, že by som to považoval za trúfalé. Napokon, dobré mrvy nám kážu požiadať o dovolenie rodičov.“

„Ak ťa to upokojí, máš moje dovolenie, ale rozhodujúce je to, čo ti odpovie Marianne,“ dodal bystro.

Crouchovi to stačilo. Neprešiel ani týždeň, kým sa odhodlal položiť tú otázku Marianne.

Tajomne sa pousmiala, ako to robievala často v jeho prítomnosti.

„Tak úprimná žiadosť,“ zachichotala sa. „Súhlasím, aj keď sa nepoznáme dlho. Myslím, že si výnimočne rozumieme.“

Zasmial sa, vzal jej hlavu do dlaní a rýchlo ju pobozkal. „Svadba môže byť hoci aj do roka.“

„Načo budeme toľko čakať?“ odvetil začudovane, akoby to bola najbežnejšie vec. „Spravme ju do mesiaca. Aj tak je to len formalita. Nemusíme mať oslavu s celým ministerstvom.“

„Ak si to tak praješ,“ pousmial sa. „Ale musím pozvať pár kolegov z práce! Mohli by sa uraziť. Určite to budú očakávať.“

„Pokojne. Ja zariadim všetko ostatné. „A spýtaj sa ministra, či by mi nemohol prideliť nejaké pekné miesto v kancelárii.“

Barty zaváhal. „Neviem či ťa ešte bude chcieť zamestnať, Marianne, tvoj náhly odchod ho trochu sklamal, hoci, dôvod si mala celkom pochopiteľný.“

„Len sa spýtaj, dobre?“ pousmiala sa. Možno bude potrebovať poriadne platenú prácu, ak jej to nevyjde.

Svadba sa konala o dva týždne. Marianne si vybrala voľnejšie šaty, aby zamaskovala svoju rastúce bruško a skalopevne dúfala, že ju Barty neprizabije len čo sa dozvie aký bol skutočný dôvod ten rýchlej svadby.

Odsťahovala sa do jeho domu vo Welse a na druhý deň mu to prezradila. Prežila to, ale neniesol to tak dobre ako čakala.

Najprv tomu nedokázal uveriť. Potom chvíľu potichu zúril, pár dní sa s ňou poriadne nerozprával a keď tú myšlienku konečne strávil, spýtal sa: „Inak by si si ma nevzala?“

„Povedzme, že by som nebola taká ochotná,“ odvetila. „Mám ťa rada, nevzala by som si ťa len z čírej vypočítavosti.“

Bezohľadne klamala. Napokon, mala v tom prax.

„Prečo si si nevzala jeho otca? Žila si predsa s ním... s nejakým Gregom?“ zamyslel sa.

On nie je otec. Podvihla obočie. Na druhej strane Barty nemusel vedieť nevyhnutne o všetkom. Pokiaľ sa jej nenarodí malá kópia Carla, môže jej byť jedno, čo si bude Barty myslieť. „Poslal na mňa tých mužov, ktorí zabili Carla.“

Bartyho to zjavne trochu obmäkčilo. Pozeral na ňu ako na úbohú obeť. Možno si v duchu gratuloval k tomu, aký je veľkodušný a šľachetný, keď zachraňuje túto nevinú mladú ženu od útrap tohto sveta. 

„Ak to bude chlapec, bude sa volať po mne,“ zavrčal.

„Prečo by sa mal?“ nesúhlasila. Síce meno Carl by s priezviskom Crouch znelo určite hlúpo, bola rozhodnutá vtesnať ho aspoň ako stredné meno.

„Budem sa tváriť, že je môj,“ vysvetlil nevrlo. „Nesmieš mi tým pokaziť reputáciu.“

„Tým, že prijmeš dieťa, ktoré by inak vyrastalo bez otca si kazíš reputáciu?“ mračila sa namiesto toho, aby sa tešila, že sa rozhodol prijať dieťa za svoje. „Ešte si to premyslím.“

„Nemáš nad čím premýšľať,“ povedal a v miestnosti akoby poklesla teplota. Myslel to smrteľne vážne. Vážnejšie ako dával najavo. Áno, nechá si to dieťa, pretože by sa hanbil pred celým ministerstvom priznať, ako ho Marianne využila. „Pokiaľ sa s tým už nič nedá robiť, dostane moje meno. Poviem, že je moje. Takto to bude lepšie,“ zahundral s akousi definitívnosťou, ktorej nechcela odporovať. Založil si na hlavu klobúk a pozrel na ňu akosi zvláštne. Akoby na niečo zabudol. Potom si len zhlboka vzdychol, a odišiel do práce.

Hoci Marianne dostala opäť ponuku práce na ministerstve, rozhodla sa odmietnuť. Namiesto nekonečného papierovania vypratala jednu z izieb na poschodí ich honosného domu a začala ju zariaďovať. Či už to bude chlapček, alebo dievčatko, určite to bude čarovné dieťa. Vo viacerých ohľadoch. A tak zariadila izbu „čarovne“. Dala si záležať na každom detaile od bledomodrých závesov, ktoré zdobili Zlaté strely, cez steny vyzdobené v štýle štyroch rokfortských fakúlt, až po magické hračky, ktoré zatiaľ trpezlivo čakali na svojho nového malého majiteľa v rokfortskom kufri.

 

V jedno studené októbrové popoludnie zaznelo rázne zaklopanie na dvere. Marianne sa v zbe chystala na slávnostnú večeru, na ktorú ich pozval niekto z veľavážených hostí jej manžela a tak si pri tom burácavom zvuku len zhlboka vzdychla. Barty je opäť príliš uponáhľaný na to, aby prišiel hore za ňou a chvíľu sa s ňou pred odchodom pozhováral.

„Winky,“ zavolala na domáceho škriatka, ktorý sa motal okolo nej a keď počula rázne zaklopanie pobrala sa otvoriť. „Nechaj tak, idem tam ja. To bude Barty.“

Škriatok sa uklonil až po zem a zostal stáť pri dverách pre prípad, že by jeho panička ešte niečo potrebovala.

Marianne ju však úplne ignorovala, zbehla dolu do haly bez najmenších pochybností, že za dverami stojí jej manžel a trpezlivo čaká. Prehodila si cez plecia plášť. Musela si priznať, že sa jej nesmierne páčilo ako jej tuhozelená látka olemovala okrúhle vypuklé bruško zahalené v bledom saténe.

Opäť sa ozvalo klopanie.

„Už idem!“ zavolala cez dvere, naposledy sa skontrolovala v zrkadle - musela sa uistiť najmä o svojom dokonalom účese, pretože tvorením toho krásneho veľkého drdolu strávila pol dňa - a vybehla von.

Nebol tam však jej manžel.

Starší muž s žiariacimi očami a ešte vždy tmavými vlasmi, ktoré si ležérne začesal do strany. Marianne by zrejme neuhádla, že tento muž žije už dlhšie ako pol storočia. Vyzeral až zarážajúco dobre.

„Dobrý večer,“ zaškeril sa od ucha k uchu. Jeho dokonalý chrup videla aj v miernom prítmí.

Odzdravila, ale nevyšla mu v ústrety žiadnou zvedavou otázkou.

„Simon Christianson. Som váš nový sused,“ vyhŕkol a podal jej ruku. Veľmi ma teší, že len pár metrov odo mňa bude bývať také šarmantné stvorenie.“

„Len mi nehovorte, že ste kúpili tú starú polorozpadnutú haraburdu!“ začudovala sa. „S manželom sme si boli istí, že sa tam už nikdy nikto nenasťahuje.“

„Nie je to až také zlé, mladá pani, hoci to bude treba trošku zútulniť,“ priznal. „Ako náhle však bude môj dom obývateľný, dovolím si pozvať vás a vášho manžela na obed.“

„Budeme veľmi radi,“ usmiala sa už zo zvyku. Pri desiatkach Bartyho významných priateľov si na prehnane priateľské prejavy nadšenia akosi zvykla.  „Myslím, že som sa ešte nepredstavila,“ Marianne rýchlo naprávala svoju chybu. „Som Marianne Crouchová. A tamto práve prichádza môj manžel. Barty je vedúci oddelenia presadzovania čarodejníckeho práva.“

Cestičkou pomedzi upravený trávnik sa k nim naozaj ponáhľal Barty.

„Presadzovanie práva?“ opakoval pán Christianson. „Takže starý pán McGonagall odišiel do dôchodku?“

„Odišiel na iné miesto,“ opravila ho Marianne, kým si s Bartym podávali ruky. „Poznali ste ho?“

„Jeho osobne nie, ale jeho dcéru. Podľa vášho veku odhadujem, že vás musela učiť. Minerva predsa už dlho učí v Rokforte!“

„Áno,“ zasmiala sa. Páčilo sa jej s akým elánom ten pán spomínal na jej matku. Tie iskričky v očiach a úsmev od ucha k uchu! „Poznám ju, je to moja matka.“

„Vaša?“ vyvalil na ňu oči a neskrývane si ju premeral od hlavy po päty. Možno si to nahováral, ale zrazu sa mu na ňu nesmierne podobala. Tá istá ostrá brada a korálikové oči. Ten istý prísny výraz, keď sa na moment zabudla na svojho nového suseda zhovievavo usmievať. Ale čo ten zvyšok? Ryšavé vlasy, pohľad, akoby videla niečo viac.

Uškrnul sa. Tak žeby predsa? Mal pravdu keď vtedy pred rokmi videl medzi Minervou a Albusom nadštandardné vzťahy?

„V tom prípade je mi veľkou cťou. Vašu matku si neobvykle vážim,“ mierne sa uklonil a po rýchlej rozlúčke zmizol.

 

Bol mrazivý január. Marianne o tom však nevedela. Nezaujímalo ju to. Vlastne ju netrápilo nič na svete okrem toho, čo je jej čerstvo narodený synček najedený, prebalený, či sa mu dobre spinká a či mu nič nechýba. Kým bol zobudený nosila ho na rukách a hrala sa s ním. Kým spal ležala vedľa neho vo veľkej manželskej posteli a pozorne ho sledovala. Keď sa rozplakal, behala po celkom dome a snažila sa ho rýchlo upokojiť všetkými možnými prostriedkami.

Barty ju zvyčajne sledoval celkom pobavene, akoby to bolo nanajvýš zaujímavé divadlo, no občas sa zachmúrene skryl za stránky Denného proroka, alebo odišiel z miestnosti.

Napriek nepríjemnému prekvapeniu, ktorú mu pripravila na začiatku manželstva, páčilo sa mu ako sa správala v posledných mesiacoch. Z tohto domu preňho urobila skutočný domov, jeho priatelia mu ju závideli, bola to pozorná manželka a reprezentovala ho na pracovných pohovoroch tak dokonale, až sa nadúval od pýchy. Ešte vždy si nenechala ujsť príležitosť dokázať všetkým naokolo, že ona nie je len nejaká žienka domáca, ale disponuje neobvyklými vedomosťami, no už za to nepotrebovala počúvať nekonečné chvály a dostávať rovnaké kopy zlata a uznania. Občas mával dojem, že sa jeho žena nekonečne nudí, ale ako mala Marianne vo zvyku, našla si niečo ďalšie. Svetlý bod vo svojej budúcnosti ku ktorému smerovalo celé jej bytie.

A momentálne bola matkou na plný úväzok.            

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Kontrola SB

(Arya, 15. 6. 2012 13:57)

Ahoj Lilly, chcela by som ťa len upozorniť že na mojom blogu prebieha kontrola sbčiek, tak ak tento blog ešte funguje a chceš aby sme naďalej boli sb, prosím zapíš sa tu: http://my-f-f.blog.cz/1206/kontrola-sb

:)

(Barbi, 26. 5. 2012 2:06)

Kedy budúnové kapitoly?? :D

neviem čo sem napísať

(Mišina, 5. 5. 2012 14:11)

Nechcem aby to znelo ako výčitka ale ty si už s písaním úplne nadobro skončila, či máš iba veľa práce ? Ak si teda s písaním skončila tak ti strašne držím palce ale aj tak si myslím že všetkých vecí tu by bola strašná škoda a asi aj keď tu už nebudeš pridávať žiadne články budem to tu furt každodenne kontrolovať ako doteraz :**

:)))

(Mišina, 5. 4. 2012 19:10)

Tá sviňa vypočítavá ! :))) ale kapitola bola prekrásnučká a teda ako sa malý volá??? A čo teda bude s McDumbl??? A malý je teda asi Barty Croch mladší že?? :((( a pls viem že teraz po mature máš toho veľa ale nešlo by to len o trošišililinku rýchlejšie?? ešte furt drží palce :))) veľmi to bolo pekné :)))

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA