Jdi na obsah Jdi na menu
 


Citrónový drops 15.

26. 3. 2012

 Zbabelec! ZBABELEC!

prof. Minerva McGonagallová

                        

Minerva zoskočila z nízkej strechy na auto a potom na zem. Tu sa premenila. Ráznym krokom prešla cez ulicu a stratila sa v úzkej uličke. Srdce jej bilo ako bláznivé. Musí to stihnúť. Musí to stihnúť!

Na druhom konci zastala. Kúsok od telefónnej búdky, ktorá tvorila vchod na ministerstvo, postávala rôznorodá skupinka. Videl muža s fotoaparátom ako párkrát cvakol a jeho kolegu s pergamenom v ruke, ktorý spovedal vedúceho kancelárie aurorov.

„Je to hrozné,“ hovoril jeden z aurorov svojmu kolegovi. „Priamo pred budovou ministerstva. Je to šok. Mali by sme to trochu ututlať. Povedzme, že by sme prorokovi neprezradili totožnosť obete.“

„Myslíte, že by sa to dalo zviesť na nejakú nehodu?“ spýtal sa jeho kolega šeptom, no vtom si všimol Minervu. „Môžem vám nejako pomôcť, pani? Tu sa teraz nemôžete zdržiavať, prebieha vyšetrovanie.“

„Čo sa stalo?“ spýtala sa.

„Zatiaľ vám nemôžem nič povedať,“ odvetil.

„Dostala som varovanie, že moja dcéra sa stane obeťou útoku, takže mi láskavo povedzte čo sa tu stalo,“ požiadala ho dôrazne.

„Kto je vaša dcéra?“

„Námestníčka ministra, Marianne Dumbledorová.“

„Môžete byť pokojná, pani, našlo sa len telo nejakého mladíka.“

„Akého mladíka?“ „

Je to Carlsson Jackson. Zatiaľ nič viac nevieme,“ nekompromisne tvrdil auror. „Ak sa vám s ňou nepodarí spojiť do dvadsiatich štyroch hodín, vyhlásime pátranie. Zatiaľ je tu len vražda pána Jacksona.“

 

Minerva vrazila dnu bez klopania. „Ozvala sa ti Marianne?“

„Prosím?“ prekvapene sa otočil Dumbledore. „Je tu.“

Minerva zastala vo dverách a uľahčene si vydýchla. V Albusovom vysokom vyrezávanom kresle sedela Marianne, rukou si podopierala hlavu a tvárila sa akosi nahnevane.

Albus sa opieral o stôl chrbtom ku dverám. A pri okne, trochu obďaleč od tých dvoch stál pán Crouch.

„Našili som ju pred ministerstvom. Mali sme ísť na pracovnú večeru, ale trochu som sa omeškal,“ vysvetľoval pán Crouch. „Podarilo sa nám ju dostať z rúk nejakých chlapov. Naozaj neviem čo boli zač. Ja som sa rozhodol postarať o Marianne a doviesť ju sem, kým pán Srcimgeour  zašiel po pomoc. Myslím, že pán Jackson bol vážne ranený.“

„Je mŕtvy,“ informovala ho Minerva, no čo Marianne potriasla hlavou. „Možno sa zaplietol s tou bandou?“

„Zabili ho kvôli mne. Chceli mňa,“ povedala kajúcne. „Carl ma len bránil.“

„Ale prečo, čo od teba chceli?“ spýtal sa Albus naliehavo.

„Neviem,“ zaklamala. Hanbila sa priznať, že jej túžba za mocou ju priviedla k tak hlúpej dôverčivosti. „Ale boli to jeho ľudia. Voldemortovi.“

„Povedali to?“

„Hovorili mu ‚náš pán‘. Som si istá, že to boli jeho ľudia.“

„Bartemius, boli by ste taký milý a odprevadili Marianne do nemocničného krídla? Madam Pomfreyová sa ti pozrie na tú ruku,“ prihovoril sa dcére. „Môžeš zostať v hrade akokoľvek dlho budeš chcieť.“

Minerva za nimi zatvorila dvere.

„A vraj ju tvoji známi ochránia, Albus!“ zavrčala. „Ako si si to mohol nahovárať?“

„Kde si bola?“

„Bola som sa pozrieť v jej byte. Gregory sa s nimi spolčil. Predával im informácie výmenou za to, že nechajú Marianne na pokoji. Zrejme nevedel s čím sa zahráva. Potom som šla priamo na ministerstvo a odtiaľ sem. Myslela som si, že ju zobrali. Uniesli, že je možno...“ zamračila sa. Nedokázala tú myšlienku ani sformulovať, nieto ešte vysloviť.

„Je mi to ľúto. Mal som zakročiť skôr.“

„To si teda mal. Nechal si ho zájsť príliš ďaleko. Čo budeme teraz robiť? Bojovať s veternými mlynmi ako úplní blázni?“ s ťažkým povzdychom si sadla. „Nechápem na čo si čakal. Muselo to zájsť až takto ďaleko aby si sa prebral?“

„Bál som sa zasiahnuť skôr,“ priznal Albus. „Kvôli tebe a Marianne. Nechcel som vás ohroziť. Predtým som bol sám. Šlo len o mňa.“

„Bál si sa zasiahnuť proti Voldemortovi. Bál si sa miešať Marianne do života... Bál si sa, že nás stratíš a pritom si nás sám pustil z rúk. Prestal si sa o nás zaujímať.“

„Chcel som vám nechať priestor, aby ste žili svoje životy,“ namietol.

„Nie. Bál si sa, že nás stratíš tak, ako si stratil svoju prvú rodinu. A pritom si nás stratil úplne inak. Nikdy som si nemyslela, že to poviem, Albus, ale zachoval si sa ako zbabelec. Nečakala som to od teba.“

„Minerva, prosím. Prestaň.“

„Keby si ju aspoň nepodporoval v tej jej ctižiadostivosti! Ale nie, samozrejme, že ti lichotili jej ambície. Videl si sa v nej. Stala sa tvojou novou nádejou. Opäť si cítil túžbu po moci, keď si videl aká je zapálená pre svoju prácu, však?“ nahnevane vstala. „Všetko sa pokazilo. My dvaja sme nikdy nemali mať dieťa, Albus. Nikdy.“

„Ako to môžeš povedať, Minerva?“

„Je to tak. Marianne je rozmaznaná, tvrdohlavá, ctižiadostivá, priveľmi múdra a príliš bezcitná. Pobrala všetky naše zlé vlastnosti. Mohli sme jej dať toľko a dali sme jej práve toto. Vychovali sme z nej prototyp politika, nie človeka. Zabili jej pred očami človeka a s ňou to ani nepohlo. Nie je v nej kúska citu okrem toho, že miluje sama seba.“

„Nie je bezcitná, len tvrdá ako ty. Pripomína mi teba, keď si sem prišla učiť.“

Minerva začudovane podvihla obočie. „Tak to sa ti čudujem.“

„Kam ideš?“

„Za ňou predsa. Pozrieť sa, či jej už vymenili súčiastky.“

 

Svitalo. Marianne prešla okolo brány, ktorú nejakí vandali vytrhli z pántov a cez krátku aleju sa dostala k jeho hrobu. Čerstvo navŕšený kopec hliny sa nedal prehliadnuť. A jeho meno vyryté zatiaľ len v drevenom kríži. Drzo sa na ňu vyškieralo presviedčajúc ju že tu, priamo pri jej nohách leží Carl.

„Nemysli si, že tomu uverím,“ prihovorila sa krížu, akoby ju mohol naozaj počuť. „Musí byť niečo viac. Určite. Určite zostalo niečo viac ako meno nad hrobom. Ja to nájdem. Dokážem ti to. Carl by ma tu len tak nenechal. Neveríš?“

Zasmiala sa cez slzy. „Určite zostalo niečo viac!“

 

Marianne prijala otcovu ponuku bývať v hrade. Aspoň dočasne, kým sa rozhodne čo bude robiť ďalej. Hoci ani jednému z rodičov nepovedala ako to bolo medzi ňou a Carlom, obaja tušili, že niečo nie je v poriadku. Všetky jej ambície pokrivkávali. Všetko, čo sa snažila vybudovať sa pre ňu stalo ich spoločným snom. Malo to byť jej a Carlovo víťazstvo. Ich spoločný život. Nedokázala si predstaviť ako by sa vrátila do svojho prázdneho bytu, akoby chodila do práce bez neho, ako by mohla pozerať na niekoho iného sediaceho na Carlovej stoličke. Celé dni sa potulovala hradom a okolím, sedávala s nosom zaboreným v knihách a snažila sa nájsť si bod, od ktorého by sa mohla odraziť. Náznak reality, ktorý by dal jej životu opäť zmysel.

Koncom mája zomrel starý pán McGonagall. Sám vo svojom dome. Našli ho sedieť za písacím stolom. Na hruď si pritláčal pergamen s nedokončeným návrhom zákona o prevoze predmetov čiernej mágie cez hranice. Na pohreb šli všetci traja. Stáli vedľa seba, no nikto neplakal. Len Minerva si párkrát zhlboka vzdychla, akoby jej niečo prišlo na myseľ, no vzápätí to odniesol vietor.

Keď začalo leto a Marianne sa stále nechystala na svoj návrat do práce, Albus sa rozhodol ponúknuť jej iné miesto - miesto profesorky Obrany proti čiernej mágii, ktoré po roku opäť zostávalo prázdne. Napokon, ako každý rok, odkedy on požiadal lord Voldemort.

„Ešte nad tým pouvažujem,“ odvetila váhavo, akoby jej myseľ zamestnávalo niečo dôležitejšie.

„Nechceš mi ešte niečo povedať, Marianne?“ spýtal sa obozretne. „Sú to už mesiace, odkedy ťa napadli. Vzala ťa tak Grgova zrada?“

„Nie,“ pokrútila hlavou.

Otec ju chvíľu len nemo pozoroval. „Opäť tu bol Barty a pýtal sa na teba. Povedal som mu, že tu momentálne nie si, tak, ako si ma prosila. Možno by si s ním občas mohla ísť von. Medzi ľudí vo vašom veku. Prospelo by ti to. Navyše, s jeho známymi by si si určite rozumela. Sú to všetko veľmi učení a inteligentní ľudia.“

„Sú to všetko snobi rovnako ako Barty.“

„Mal som dojem, že ti takáto spoločnosť vyhovuje.“

„Povedzme, že som prišla na chuť nezáväzným rozhovorom.“

Albus prikývol. „Ak by si si to predsa len rozmyslela, Barty ťa pozýva na koncert. Vraj bude čakať ako mu odpovieš.“

„Koľko má rokov? Tridsať?“ vyhŕkla zrazu.

„O niečo menej,“ odvetil pobavene.

„Fajn. Máš jeho adresu? Odpíšem mu osobne.“

 

 

Ďakujem za komnty :) Pokúsim sa písať štipoku rýchlejšie, teraz by som mohla mať viac času, tak držte labky :) Myslím na vás, baby :*

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Huraaaaaaa

(Mišina, 27. 3. 2012 13:30)

Ale napadla ma priam pohanská myšlienka že si sa na nás vykašľala ale hneď potom ako som si to párkrát pomyslela to môj mozog okamžite zavrhol s myšlienkou nie nie toto by nám Lilly neurobila kapitola bola superná fakt fakt a ja sa naučím byť optimistickejšo-trpezlivejšia ženská :)))) a toto bude akože koniec McDumbl???:(( držím labky ti :**

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA