Citrónový drops 12.
„Nikdy som nič také nevidela.“
Prof. McGonagallová
Odhodlanie Minervy dozvedieť sa, čo sa stalo s jej dcérou nemohla zastaviť žiadna pozemská sila. Bez výrazného pohnutia odučila svoje hodiny, zašla sa navečerať a keď si bola istá, že žiadne ďalšie povinnosti nemôžu narušiť jej plány, pobrala sa preč. Jesenné večery ešte neboli tak temné a pochmúrne ako sa nám vrývajú do pamäti s príchodom zimy. Ožltnuté lístie ešte vždy pomaly padalo k zemi a zubaté slnko sa odrážalo na hladine jazera, keď opúšťala areál Rokfortu. Premýšľala nad Albusom. Nevidela ho pri večeri a ani teraz, keď sa obzrela na pevne zabuchnuté okná jeho pracovne, nezdalo sa jej, že by v nej niekto bol. Možno si to len nahovárala, ale zdalo sa jej, akoby Albus v tichosti školu opustil, aby sa mohol venovať svojim úvahám. A možno, rovnako ako ona, sa rozhodol navštíviť Marianne. Aké by to mohlo byť milé, keby sa všetci stretli... Ale takéto predstavy nedokázala dotiahnuť do konca. Nikdy nič podobné nezažila.
Uistila sa, že stojí za hranicami školy a s prasknutím sa odmiestnila. O minútku neskôr kráčala londýnskymi ulicami k svojmu starému bytu. Ulicu spoznala ľahko, napriek rokom sa takmer nezmenila. Len atmosféra bola iná. Nikdy si nemyslela, že si bude pamätať práve takéto detaily, teraz jej tie staré vône uložené v spomienkach ako súčasť jej prvého bytu, akosi chýbali.
Vyšla hore schodmi starostlivo vážiac každý krok. V hlave sa jej premietalo všetko, čo chcela s Marianne prebrať. Aspoň teraz, hoci už je možno neskoro... Vždy si vravela, že keď jej dcéra opustí školu, môže jej byť väčšmi matkou ako profesorkou. Kedy však mal nastať ten zvrat? Ako mala vedieť kedy je čas povedať jej koľko pre ňu znamená? Zaklopala a musela chvíľu počkať, kým sa Greg dostal k dverám. Prudko otvoril a akýsi zvláštny úškľabok, ktorý zrejme zabudol odložiť pred otvorením, sa mu stratil z tváre. „Dobrý deň.“
„Aj tebe, Greg“ odvetila „Prišla som za Marianne.“
„Myslel som ti, ale nie je tu, odvetil Greg. Jednou rukou chytil dvere, druhou sa zaprel o zárubňu a tak jej zastrel v podstate celý výhľad do bytu. „Ešte neprišla z práce. Mám jej niečo odkázať?“
„Áno, povedz jej, že som tu bola,“ odvetila, no zvedavosť jej nedovolila len tak odísť. Zvnútra počula tiché hlasy. „Máš návštevu?“
Greg sa pousmial. „Prišlo sem zopár priateľov. Nebojte sa, Marianne o nich vie.“
„Dobre teda, ja idem,“ podala mu ruku a pomaly odchádzala. „Povedz jej, že som tu bola. Nech sa mi ozve.“
Po naozaj krátkej rozlúčke Greg zabuchol dvere a nechal ju stáť na chodbe.
Minerva však nedokázala odísť. Niečo sa jej nepáčilo. Azda si to len nahovárala, ale čo ak naozaj... ? Čo ak Greg niečo tají? Keby to len mohla zistiť. Keby dokázala nepozorovane vojsť dnu alebo aspoň...
Otvorila dvere domu a popri jej nohách sa dnu prešmykla vychudnutá čierna mačka. Zrejme si len hľadala nový domov, no Minerva v tej chvíli prišla na geniálnu myšlienku. Keby bola aj ona mačkou a prešmykla by sa kamkoľvek... Zavrela za sebou a rozhliadla sa po ulici. Ak sa jej dcéra neozve ešte dnes, začne na tom pracovať.
Marianne schmatla zo stola svoje návrhy zákonov a pobehla k dverám. Zožralo jej to oveľa viac času ako predpokladala! Nestihla sa ani poriadne najesť a tú poradu takmer nestihla! Vybehla na chodbu a zamávala spisom na svojho starého otca, ktorý sa práve ponáhľal cez chodbu.
„Mám to!“ oznámila mu, pričom si dala záležať aby to nevyznelo priveľmi šťastne. Chcela aby si všetci mysleli, že to pre ňu bola detská hračka.
„Mala si mi to poslať skôr,“ zavrčal pán McGonagall, schmatol papiere a rovnakou rýchlou chôdzou pokračoval v ceste. „Ako mám prezentovať niečo, čo som ani nevidel?“
„Je to napísané dostatočne prehľadne. Zvládlo by to prezentovať aj dieťa,“ uistila ho, napravila si kabátik a otvorila dvere zasadačky. „A navyše - budem tu s vami, pane.“
Bez slova vošiel dnu. Marianne ho rýchlo nasledovala.
„Práve včas, pán McGonagall!“ potešil sa minister, keď mu podával ruku. „Tuná môj kolega by najradšej začal aj bez vás.“
„To snáď nie, pán Herrera,“ napomenul ho pán McGonagall priateľsky, pevne mu potriasol rukou a sadol si k nim za stôl.
Marianne zostala stáť kúsok za jeho chrbtom. Jej pohľad upútal Carl, ktorý rovnako stál za ministrovým kreslom a práve ne ňu sprisahanecky žmurkol.
V prvej chvíli nevedela ako má zareagovať a tak sa len usmiala a na okamih sklopila zrak.
Španielsky minister zatiaľ rozsiahlo vysvetľoval prečo sa rozhodol schváliť úpravu zákona o medzinárodnej čarodejníckej spolupráci. Nebavilo ju počúvať to. Celé dni čítala dookola jeho vyhlásenia a dôvody. Presne vedela čo povie ďalej. Naučila sa každé jeho slovo naspamäť.
Opäť pozrela na Carla. Tváril sa trochu otrávene, no keď zbadal ako ho sleduje, opäť sa usmial. Niečo jej naznačil ústami. Jemne pokrčila plecia, aby mu naznačila, že nevie čo chce povedať. Zaceril sa. Vedela, že keby mohol, nahlas by sa zasmial.
„Dovoľte mi oponovať,“ zahrmel zrazu pán McGonagall a tým ich vytrhol z nemého rozhovoru. „Osobne som preskúmal ustanovenie z roku 1781! Nič podobné...“ nazrel do papierov, ktoré mu dala Marianne a bez rozmýšľania podal jeden z nich Španielovi. „ , sa tu nespomína. Preto považujem vašu námietku za irelevantnú.“
Španiel sa zamračil. „Spochybňujete moju pravdovravnosť? Ten zákon je chybný. Celý je postavený na hlavu!“
„Preto ho upravuje zákon z roku 1845, ktorý jasne...“
„1846,“ vyhŕkla Marianne bez zaváhania.
Pán McGonagall nazrel do papierov. „Pardon,“ zahundral nevrlo. „46... Podpísali ho štyria najvyšší predstavitelia našich krajín a...“
Carl sa opäť škeril. V Marianne to prebúdzalo akúsi jej detskú stránku, keď na ňu robil opičky poza chrbát ‚veľkých‘. Najradšej by mu vyplazila jazyk. No a čo, že trochu strápnila šéfa, neurobila to naschvál, proste sa len neovládla! Znovu jej niečo naznačil ústami. Ale čo... Ty? Ja? Večera? Určite nerozumie správne!
„Pozrite si môj návrh,“ posunul pán McGonagall spisy k svojim spoločníkom.
„Večera?“ zopakovala Marianne nehlučne a Carl nadšene prikývol. Zachichotala sa. Prečo nie? Aj tak bola hladná ako vlkolak a Greg určite nenavaril. „Fajn.“
„Ale váš návrh sa netýka toho o čom hovoríte,“ mračil sa Španiel. „Desconocido! Rozumiem anglicky dosť dobre na to, aby ste ma takto klamali!“
„Niečo iné?“ pán McGonagall zmeravel. „To nie je možné.“
Okamžite si pritiahol materiály k sebe a začal horúčkovite študovať.
Marianne sa v hlave kopili myšlienky. Nepozrel do jej práce! Ten starý mizerný chlap si nestihol prečítať ani polovicu prvej vety! Vedel by, že mu niečo nepasuje. Ale on sa spoliehal na to, že sa bude držať presne jeho pokynov! Nech si nemyslí, že ju za to bude karhať! Nemal tvrdiť, že je to jeho práca, vyhol by sa trapasom.
Carl zareagoval okamžite: „Kým sa pán McGonagall zorientuje, jeho asistentka Marianne vám načrtne o čo v našom návrhu ide. Marianne...“
„Slečna Dumbledorová,“ chytil sa jej prítomnosti aj pán McGonagall. „je moja asistentka. S návrhom mi pomáhala. Povie vám o všeobecnej časti, kým si overím pravdivosť uvedených informácií. Prepáčte za ťažkosti, zrejme sa tu priplietol nesprávny papier.“
„Oh, nie, papier je dobrý,“ nesúhlasila Marianne. Všimla si, ako si ju obaja ministri neskrývane premeriavajú. Ona však nechcela zapôsobiť vzhľadom. Stačili jej na to vedomosti.
Keď o hodinu neskôr španielsky minister odchádzal, úctivo pobozkal Marianne na ruku a nasadil si na hlavu klobúk a donekonečna opakoval, že by si ani vo sne nemyslel, že to dnes dopadne tak vynikajúco pre obe strany.
„Perfecto návrh! Irreal!“ hovoril hlučne svojim spoločníkom prechádzajúc cez chodbu. „A tá bella amante - slečna Dumbledorová. Hotový poklad! Más valiosa que el oro!“
„Čo to blábolí?“ smial sa Carl.
„Vraj som cennejšia ako zlato,“ preložila a začala sa smiať. „Podarilo sa mi to, Carl! Podarilo! Keby si nepovedal, že mám začať, nikdy by mi nenapadlo celé to vziať do vlastných rúk!“
„Nechápem prečo. Oproti tebe sme tu všetci ako taká banda idiotov,“ priznal napoly žartom, mávnutím prútika spratal zo stola veci, ktoré už neboli potrebné a pomädlil si ruky. „Máš rozmyslené kam sa pôjdeme najesť, alebo ťa vezmem do jednej úžasnej reštaurácie kde sa určite rozplynieš nadšením?“
„Večera!“ spomenula si na čom sa dohovorili. „Nechám to na teba. Máš šťastie, že si ma pozval skôr ako som začala byť slávna a mocná, inak by som pozvanie neprijala.“
„Neprijala? Odo mňa?“
„Čo sa čuduješ? Keď budem povýšená, pôjdeš umývať záchody s tvojou kompetenciou,“ smiala sa.
„Ou,“ zatváril sa kyslo. „To aby som si začal šetriť na gumené rukavice.“
Vzali si veci a spolu odkráčali z Ministerstva. Netušila ako to jej nový známy robí, ale čím dlhšie sa s ním rozprávala, tým lepšie sa pri ňom cítila a každou minútou sa častejšie pristihla ako ho porovnáva s Gregom. A pomaly prichádzala na to, prečo ju jej priateľ prestáva zaujímať.
Komentáře
Přehled komentářů
haha, nechce sa mi zase písať že píšeš geniálne. škoda reči.
kapitola skvelá, ale slovo bláboli mi tam moc nesedí. :D
no nič, rýchlo ďalšiu.
Jej
(Mišina, 2. 12. 2011 16:08)Dobré,dobré a ešte raz dobré kedy sa stane Mcgonagallová animágom??? či už je??? z toho kontextu sa to nedalo moc dobre vyčítať a v budúcej časti by si sa. Mohla vrátiť k tomu Gregovi že koho tam to má a rýchlo,rýchlo pripíš ďaľšiu
skvelé
(Rose, 8. 12. 2011 17:27)