Citrónový drops 11.
„Nevypláca sa lipnúť na snoch a zabúdať žiť.“
Prof. Albus Dumbledore
Marianne sa napokon rozhodla presťahovať do matkinho starého podkrovného bytu. Nebolo tam veľa miesta na jej pokusy, ale vďaka práci na Ministerstve na ne ani nemala veľa času. A navyše ju zamestnával ešte jeden človek. Napriek všetkým jej argumentom, ktoré by na hocikoho iného výborne zaberali, sa Gregory nasťahoval k nej.
„Nebudem mať na teba čas,“ komentovala ešte, keď si vykladal veci.
„Myslíš to so mnou vážne alebo nie?“ spýtal sa, sám pred sebou trochu strápnený.
„Ale áno, vieš, že áno,“ prikývala. „A práve preto by si tu nemal byť. Budeš mať pocit, že ťa zanedbávam a určite sa pohádame.“
„Zvykaj si na to, že budeme žiť spolu. Je najvyšší čas aby si si ma vtesnala do diára aspoň na piatkové večery,“ odvetil a zasunul svoj kufor pod posteľ. „Pôjdeme sa prejsť? Určite nájdeme nejaké zaujímavé miesto tu nablízku.“
„Nemám čas,“ usmiala sa. „Presne o tomto som hovorila. Včera som začala pracovať a už mám na stole kopu papierov, nemôžeš čakať, že sa budem s tebou prechádzať!“
„Len na pol hodinu a potom ti s tým pomôžem,“ navrhol.
Marianne sa zasmiala. „Ty ani neovládaš základné pojmy čarodejníckeho práva, ako by si mi mohol pomôcť? Spamätaj sa, Greg!“
„No, tak možno by som ti vedel pomôcť s niečím iným,“ navrhol ešte s malou nádejou, že Marianne nakoniec jeho ponuku prijme. Ona však zostala chladná a bezvýrazná. Teraz má prácu a to je pre ňu najdôležitejšia vec na svete. Až keď bude rozdávať úsmevy z titulnej strany Denného Proroka a podpisovať zákony, potom sa s ním môže ísť prejsť, mať deti a všetky tie hlúposti, ktoré jej od detstva pripomínal otec.
Minerva rýchlo preletela dlhý článok, na ktorý odkazovala titulná strana novín. Také nešťastie! „Nerozumiem ti, Albus, prečo nezakročíš kým je čas?“
„A čo mám robiť?“ spýtal sa konverzačným tónom.
Minerva sa už vážne hnevala. „Tu ide o ľudské životy! Poznáš to, bojoval si proti Grindelwldovi. Dokážeš ho zastaviť.“
Albus pozeral na rodinnú fotku, ktorú zverejnil Prorok. Otec čarodejník s nečarodejníckym pôvodom, matka mukelka a deti... Ktovie, či by zdedili otcove schopnosti, to sa už nikdy nikto nedozvie. „K tomu útoku sa nikto neprihlásil. Nemôžem na nikoho ukazovať prstom.“
„Veľmi dobre vieš, že to bol...“
„Je to len moje presvedčenie. Voldemort stále pôsobí veľmi dôveryhodne. Ľudia jeho ideálom veria, Minerva, nemôžem ho obviniť z vraždy. Teraz to nejde.“
„Ale vieš ako to bude pokračovať!“ rozhorčovala sa, biela ako stena pri predstave toho, čo všetko sa ešte môže stať. „Očistenie dobrého čarodejníckeho mena... Sú to hlúposti. Nehorázne hlúposti. Čistá krv, vyššie ideály!“
„Môžeme len čakať,“ upokojoval ju. „Len na chvíľu si to predstav, Minerva. Voldemort má za sebou silných spojencov. Ľudí z ministerstva, veľmi schopných ľudí! Stačí jediný nesprávny krok a jeho moc ešte porastie.“
„V tom prípade treba spraviť správne kroky! Nebudeme mu predsa tolerovať, že vyvraždil...“
„Skôr by som povedal, že nechal vyvraždiť. Pochybujem, že by sa k tomu uchýlil osobne.“
Minerva stratila aj tú poslednú štipku farby, ktorá sa ešte na jej tvári zdržiavala. „Hovoríš to tak pokojne.“
„Možno som toho už prežil priveľa,“ priznal.
„Ale napriek tomu by si mal zasiahnuť,“ trvala na svojom. „Kým je čas, Albus. Prosím, neseď len tak so založenými rukami! Tí ľudia potrebujú tvoju pomoc, hoci to ešte nevedia, ale určite tušia! Neboj sa, že ťa odmietnu, pretože to sa určite nestane. Som si istá, že keď im otvoríš oči, pochopia.“
Dumbledore hlboko premýšľajúc, uprel zrak niekde ponad jej plece a spojil si končeky prstov vo výrečnom geste. V geste miernej, dobre mienenej, nadradenosti a vševedomosti. „Nemôžem zasiahnuť tak, ako by si si to predstavovala, Minie. Nejde to.“
Sklamane zložila noviny. Dokázala odhadnúť, kedy je vojna skončená. Pridobre Albusa poznala na to, aby ho ďalej presviedčala. Tentoraz sa nedal zlomiť tak, ako keď ho vyzývala, aby bojoval proti Grindellwaldovi. S istotou mohla vedieť, že to nespraví. Bolo to z nejakých, pre ňu neznámych, príčin proti jeho presvedčeniu? Alebo sa len nechcel ‚miešať‘ do vecí, kým to nebude nevyhnutné?
„Sklamal som ťa?“ spýtal sa, keď videl, ako sa tvári.
„Musím ísť,“ odvetila vyhýbavo. „Mám ešte hodinu.“
„Minerva!“
Podvihla obočie. „Áno?“
„To je všetko, čo si mi chcela povedať?“
„To je všetko,“ prisvedčila. „Keby sa ti ozvala Marianne, daj mi vedieť.“
Albus prikývol. Keby sa mu ozvala, Minerva by to vedela ako prvá, ale ich dcéra sa zjavne nenamáhal dať rodičom vedieť ako sa jej býva v novom byte, či ako si rozumie s priateľom.
Minerva odišla, no nebola s ich rozhovorom spokojná. Vlastne už dávno nebola spokojná s ničím, čo sa dialo v jej bezprostrednom okolí. Nebolo však v jej povahe, aby sa trápila nikam nevedúcimi úvahami. Veľmi dobre vedela, že ak chce niečo napraviť, alebo zmeniť, musí začať s tým, čo má k dispozícii.
Marianne si zakrútila vlasy okolo ruky a stiahla ich gumičkou. Takmer ten pocit ani nepoznala, ale ako pracovníčka Ministerstva mágie chcela pôsobiť staršie, váženejšie a skúsenejšie.
„Bežím do práce, Greg!“ zavolala smerom ku kuchyni, zastrčila si prútik do vnútorného vrecka saka a naposledy sa skontrolovala v zrkadle. „Prídem až večer, dnes máme poobedné rokovanie s ministrom zo Španielska. Vravela som ti o tom nezmyselnom zákone, ktorý sa tam chystajú uplatniť?“
„Áno,“ odvetil Greg a pretože sa v stovkách zákonov, ktorými ho denne zavaľovala, strácal, ani sa nesnažil spomenúť si, či mu o tom skutočne rozprávala. Vedel, že sa ho na názor pýtať nebude, nikdy to nerobila. Stačilo mu usmiať sa a prikývnuť. Vtedy bola spokojná. „Budem ti držať palce a o mňa si nerob starosti. Ak mi bude dlho, zájdem s chalanmi na pivo.“
„Jasné, si už veľký chlapec,“ zasmiala sa, schmatla svoju tašku so spismi a po rýchlom bozku odišla.
Už keď opúšťala byt, zdalo sa jej, že niečo nie je tak, ako by malo. Obzrela sa. Chodba bola prázdna a schodisko, ako napokon vždy, osvetľovalo matné svetlo starej zanesenej žiarovky. Pomyslela si, že je len nervózna pred dlhým rokovaním, na ktorom odznie hneď niekoľko jej návrhov úpravy zákona, a rýchlo zbehla dolu. Ráno bolo sychravé. Zdalo sa, že do ulíc zavítalo pravé londýnske počasie, ako ho pozná celý svet. Prešla na druhú stranu ulice. Opäť sa obzrela. Čo je to s ňou? Mala by sa upokojiť. Zvládla už oveľa horšie veci. A navyše tí ľudkovia, ktorí budú sedieť na druhej strane stola jej nebudú siahať ani po päty. Občas nevychádzala z údivu nad tým, akí hlupáci na ministerstve pracujú. Keď dostane vyhriatu kancelársku stoličku, prvá vec, ktorú spraví, bude, že preriedi rady svojich terajších kolegov.
Na rohu sa obzrela posledný raz. Tentokrát zablúdila očami k oknám svojho bytu. Zdalo sa jej to, alebo Greg stále pri okne a sledoval jej odchod do práce? Cez závoj hmly nevedela dobre rozoznať jeho siluetu. Na moment jej hlavou prebehla myšlienka, aby mu zakývala, ale upustila od nej. Zrejme tam ani nie je. Nebude sa tým zapodievať! Zabočila na hlavnú ulicu a keď sa pripojila k davu, na všetky nepríjemné pocity v okamihu zabudla. V hlave sa jej opäť krútili paragrafy. Neopustili ju, ani keď vošla do výťahu v átriu a bez záujmu pozdravila ľudí vo vnútri.
„Oh, čo ti budem hovoriť,“ sťažoval sa nervózne pôsobiaci mladý muž svojmu staršiemu kolegovi, keď sa výťah pohol. „Ďalší nezvestní čarodejníci, minister je na pokraji zrútenia a Dumbledore nie je ochotný odpísať ani na jedinú sovu. Niekedy mám dojem, že toho chlapa to ani nezaujíma!“
„Možno má len dosť vlastných problémov,“ odvetil jeho kolega, ktorý bol Marianne okamžite sympatickejší. „Nikto mu neplatí za to, že rieši aj to, čím by sa mal zaoberať minister. Je to len jeho dobrá vôľa, keď sa s vami podelí o svoje názory.“
„Ale mohol by to robiť ochotnejšie. Minister je už z toho všetkého chorý! Úplne vyčerpaný!“ zdôrazňoval mladík.
„Možno je načase vymeniť ho,“ zapojila sa Marianne do rozhovoru. Obaja na ňu prekvapene pozreli. „Keď nevládze, mal by to nechať niekomu, kto sa vyzná a má dosť energie na všetko.“
„Čakajú nás kruté časy, povedal by som. Medzinárodné vzťahy sú zlé, ekonomika je zlá, skrývame sa nedostatočne, vnútorná situácia je zlá...“ hundral starší z pracovníkov a potom sa uškrnul. „Myslíte, že Dumbledore by vzal miesto ministra?“
„Oh, nie, on sa stráni moci,“ pokrútila hlavou, akoby hlúpejšiu vetu ešte nepočula. „Ale iste vás poteší, že svoju múdrosť si nenechal len pre seba. Ou, vystupujem!“
Marianne opustila výťah. Mladý kolega ju nasledoval, ale starší pán pokračoval v ceste nahor.
„Vy ste tá nová asistentka pána McGonagalla, však?“ mladík prikyvoval ešte skôr, ako odpovedala.
„Áno,“ vystrela sa v celej svojej kráse a podala mladíkovi ruku. „Marianne.“
„Carl,“ pousmial sa. „Výkonný asistent ministra. Máme rovnakú cestu, môžeme ísť spolu...“
Marianne privolila a nechala Carla, nech na ňu pozerá ponad okraj lepenkovej krabice, ktorú vliekol so sebou.
„Ty to dotiahneš ďaleko,“ ozval sa zrazu. „Pracujem tu už dlhšie, viem aké typy sa presadia. Ty na to máš, Marianne. Ak si rovnako múdra ako krásna a bezočivá, pôjdeš rovno hore.“
„Nie som krásna,“ odvetila skromne, pretože mala dojem, že mu to bude sympatické.
„Ale si. Nikto ti to nepovedal?“ zasmial sa.
„Jedine priateľ. A tým sa veľmi nedá veriť,“ zažartovala, zastala pri dverách do svojej pracovne a usmiala sa na svojho nového známeho. „Dnes sa ešte stretneme, Carl. Už teraz sa teším.“
Komentáře
Přehled komentářů
No táááák ja viem že máš toho určite veľa na práci ale prosííím daj už novú kapitolu
Skvelé!
(Rose, 1. 11. 2011 7:56)
Žeby sa nakoniec Marianne stala ministerkou? :D A ten Carl vyzerá byť zlatý. Nech vymení toho Grega za Carla, bude to lepšie, nie? Super kapitola.
:)
(Mišina, 30. 10. 2011 15:47)Ja ťa úplne zbožnujem tá kapitola je strastne super!!!!! Na kolenách ťa prosím rýchlo napíš ďaľšiu
;(
(Mišina, 29. 11. 2011 14:04)