Jdi na obsah Jdi na menu
 


Citrónový drops 10.

8. 10. 2011

 Samozrejme, že sa to odohráva v tvojej hlave, ale prečo, prepána, by to malo znamenať, že to nie je skutočné?

Prof. Albus Dumbledore

 

Ďalšou vlastnosťou, ktorú Marianne zdedila, hoci tentoraz po otcovi, bola mladícka ctižiadosť. Vedela, že je inteligentnejšia a šikovnejšia ako ktorýkoľvek jej rovesník a s veľkými úspechmi dosiahnutými v škole vzrastala jej túžba po väčšom obdive. A chcela ho rýchlo, najlepšie hneď. Vždy mala predsa všetko hneď. Prečo by to malo byť s úspechom inak? Tušila však, že u otca s týmto nepochodí. Nevybavil by jej miesto na ministerstve ani keby za ním chodila po kolenách. Obaja jej rodičia neznášali podobné spôsoby. Vedela si živo - na to ako dávno sa ten rozhovor odohral až príliš živo - vybaviť otcove slová: „Svoje miesto v živote a spoločnosti si musíš vybojovať sama, Marianne, inak ho nikto nebude brať vážne a to je, akoby si ho nikdy nemala.“

Teraz držala v rukách svoje výsledky MLOK-ov a pod samými Vynikajúcimi našla ešte osobitné slovné hodnotenie, ktoré pridal skúšajúci z elixírov a OPČM. Keď poviem, že bol z nej nadšený, vyjadrím sa ešte veľmi mierne. Priam sa do nej zamiloval.

Marianne si obula čierne lodičky, ktoré dostala od matky. Nenávidela ich, pretože jej pripomínali najhoršie Vianoce, aké kedy zažila, ale právom sa domnievala, že v nich má sexi nohy. Vlasy si výnimočne prichytila niekoľkými sponkami ako to robievala jedna jej bývalá spolužiačka, nasadila si úplne nový klobúk - ten z Vianoc už takmer vyšiel z módy - a obliekla si priliehavý zelený habit. Krásna, sexi, sebavedomá, ambiciózna, emancipovaná a najmä nehorázne ctižiadostivá. Uškrnula sa na seba v zrkadle. Niečo tomu chýbalo. Nasadila si na okuliare na čítanie. Hneď lepšie. Vložila si do vrecka list s výsledkami. Teraz mohla vyraziť.

„Snáď nechceš niekam takto ísť?“ prekvapene sa spýtala Minerva, keď vyšla do pracovne.

„Nechaj ju, Minie, aj ty sa tak obliekala,“ upozornil ju Albus šibalsky.

„To ťažko,“ odvetila a ďalšie slová opäť adresovala dcére. „Máš schôdzku s nejakým chlapcom?“

„Pracovný pohovor,“ opravila ju dôležito.

„U koho?“ zaujímal sa Dumbledore.

„Nepoviem vám to, lebo ak pohorím...“ zatvárila sa skromne. „Držte mi palce!“

„Budeme,“ uisťoval ju Dumbledore.

Marianne vyšla z hradu, ktorý bol jej domovom. Raz cestovala do školy vlakom ako ostatné decká, pretože si to chcela skúsiť, ale nebavilo ju to. Radšej čakala na spolužiakov v škole, kým oni zabili celý deň cestovaním.

Teraz prešla za hranice areálu a odmiestnila sa. Musela priznať, že prvý pohľad na dom jej starého otca ju trochu sklamal. Čakala niečo mohutnejšie, no kaštieľ, hoci veľmi starý, bol len slabým odvarom v porovnaní s tými ktoré už mala možnosť vidieť. Takmer holá záhrada a úplná absencia nejakých náznakov života jej neprekážali. Kvôli tomu neprišla. Pristúpila priamo k dverám a rázne zaklopala. Zvuk sa duto odrážal po vnútorných komnatách, kým neprišiel otvoriť úplne zoschnutý domáci škriatok.

„Dobrý deň,“ zapišťal a vpustil ju do prázdnej predsiene. „Slečna mať schôdzku s pánom McGonagallom?“

„Áno, škriatok, pán McGonagall ma očakáva,“ odvetila.

Škriatok sa uklonil a pomaly, šuchtavo vykročil chodbou. „Poďte. Vaše meno, slečna?“

„Dumbledorová,“ predstavila sa a zostala stáť, kým Nony vošla do pracovne a ohlásila ju.

„Poďte ďalej, slečna!“ ozval sa strohý výkrik.

Marianna sa zhlboka nadýchla, narovnala sa a vplávala do miestnosti, aby po prvý raz uzrela svojho starého otca. Sedel za stolom zahádzaný takou kopou pergamenov a kníh, až sa Marianne bála k nemu priblížiť v domnienke, že určite zhodí niektorú z úhľadných kôpok a potom sa všetko zosype ako domino.

„Takže,“ premeral si ju prísne hodnotiacim pohľadom. „Sadnúť a hovorte rýchlo. Nemôžem s vami strácať čas.“

„So mnou určite strácať čas nebudete,“ uistila ho, sadla si na kraj stoličky a vystretá ako pravítko si ho prezrela rovnako kritickým pohľadom. „Ale k veci. Ste veľmi vplyvný muž, pán McGonagall a ja potrebujem prácu. Určite mi budete vedieť pomôcť.“

„Prečo by som mal?“ zavrčal. Nebolo to však odmietnutie, len výzva : ponúkni mi, čo máš a ja ti poviem, či mi za to stojíš.

„Dovoľujem si povedať, že si potrpíte na dobré vzťahy s vysokopostavenými... em - priateľmi,“ začala opatrne.

„Blízkymi priateľmi,“ opravil ju.

„Iste,“ usmiala sa. „Takže dajme tomu taká nová pracovná sila, ktorá vám bude robiť dobré meno by vám neuškodila.“

„Dobré meno na odporúčanie?“

„Nie, pán McGonagall, vy zjavne zabúdate, že vaša dcéra je mojou matkou. Budem sa s radosťou hlásiť k vám a vašej rodine, keď mi pomôžete dostať šancu,“ vysvetlila.

Pár sekúnd na ňu ticho hľadel. „Vážne si myslíte, že na to máte?“

„Som si istá,“ povedala, natiahla sa na kopu po svojej pravici a vzala vrchný list. „Vyhlásenie medzinárodnej čarodejníckej spolupráce vo veci utajenia čarovných bytostí.“

Pán McGonagall ju zvedavo sledoval. Vrátila list na miesto. „Tento dokument má dvanásť pôvodných bodov, ktoré boli neskôr doplnené o ďalšie štyri. Ako prvé ho podpísali Veľká Británia, Švédsko, Francúzsko, Nórsko a Dánsko, postupne sa pridalo ďalších tridsaťtri krajín. Zmluva zahŕňa pripomienky o životnom prostredí tvorov, ochrane muklov a protimediálnym opatreniam, ktoré ste presadili v roku 1941 vy, pán McGonagall. Chcete, aby som vám body vymenovala?“

Zdalo sa, akoby chvíľu váhal. „Aké ste dosiahli výsledky na MLOK-och?“

„Myslím, že uspokojivé,“ odvetila skromne, vytiahla z vrecka list a ponad tie kopy papierov mu ho opatrne podala.

„Veľmi uspokojivé,“ súhlasil a keď skĺzol pohľadom až na slovné hodnotenie v závere, pokyvkal hlavou ako znalec nad umeleckým dielom. „Perfektné. Náhodou som si všimol pár článkov v Dennom Prorokovi, ktoré informovali o vašich úspechoch. Školské súťaže, projekty - všetko zvládnuté a dotiahnuté do úspešného konca. Som rád, že sa nechcete zahrabať niekde v škole ako vyši rodičia. Takýto talent treba skutočne využiť.“

„Súhlasím s vami, pane. Takže, budete mi vedieť pomôcť, alebo sa mám obrániť na niekoho iného?“ spýtala sa uhladene.

„Teší ma, že ste ma vyhľadali. Určite to bude výhodné pre nás oboch,“ vyjadril sa a konečne jej vrátil výsledky MLOKO-ov, ktoré až doteraz študoval. „Nadiktujte mi svoje meno a adresu a čakajte vo veľmi krátkom čase moju sovu.“

Marianne sa nebadane spokojne uškrnula. Presne takto si to predstavovala. Starý pán splnil jej očakávania po všetkých stránkach. Potlačí ju hore takou rýchlosťou, že už teraz môže nacvičovať svoj ministerský príhovor.

„Nevezme ma dnes predstaviť pánovi Crouchovi?“ spýtala sa náhle.

Pán McGonagall zmeravel. „Ako viete že mám schôdzku s pánom Crouchom?“

„Vidím prichystaný cestovný plášť,“ ukázala na plášť pripravený pri dverách. „Takže niekam idete a podľa tej úhľadnej kôpky, ktorú občas napravíte sa chystáte odovzdať dokončenú prácu vášmu nadriadenému. Keďže za posledných már mesiacov sa veľa popísalo o vašich em... vylepšeniach zákonu o ochrane muklov, predpokladám, že je to presne tá téma, ktorú sa chystáte dotiahnuť do konca a teda idete za pánom Crouchom.“

„Pozoruhodné,“ zvedavo jej pozrel do očí.

„Len som si spojila súvislosti,“ usmiala sa. „Ak ma dnes vezmete so sebou, pomôžem vám obhájiť body, ktorými si nie ste istý, pán McGonagall. Len mi ich prečítajte.“

„Pán Crouch nemá rád, keď sa musí rozprávať s niekým, kto sa nevyzná,“ odvetil stroho.

„Och,“ zasmiala sa. „A nechceli by ste so mnou predsa len skúsiť?“

Pán McGonagall zaváhal. Bol si istý, že Crouchovi sa nebude páčiť úprava šiesteho odseku zákona o mladistvých. K tomu by mala čo povedať. A s jej hlavou... „Ale budete rozprávať len keď sa vás spýtame na názor.“

„To beriem ako samozrejmosť,“ žiarivo sa usmiala a rázne vstala.

 

Albus prešiel k veľkému oknu, založil si ruka za chrbát a na chvíľu sa zadíval na cestu z Rokvilu. Marianne stále neprichádzala.

„Ešte nič?“ spýtala sa Minerva, hneď ako vošla do dverí.

„Nie,“ odvetil.

„Určite tú prácu dostane. Určite,“ uisťovala samu seba, prešla pár nervóznych krokov a tiež vyzrela z okna. No nie nadlho. Nevydržala len tak bez pohnutia stáť. „Kam len mohla ísť? Trvá to pridlho.“

„Bude v poriadku,“ povedal Albus, otočil sa k nej a sotva badateľne zvraštil čelo. „Niekedy mám pochybnosti, či som ju vychoval správne.“

„Je to dokonalá mladá dáma, Albus. Vôbec nevidím dôvod na takúto neistotu. Nikdy nemala konflikty, vie sa zapojiť do každej debaty, všetkému rozumie, stojí si za svojim a pri tom všetkom ťa vie poslúchnuť na slovo,“ dodala s úsmevom.

„To aj ja ju,“ zasmial sa, no oči mu zostali temné. „Je až príliš dokonalá.“

„Určite nie. Len sa ti to zdá, pretože si jej otec. Každý rodič vidí na svojom dieťati len to dobré,“ odporovala.

„Poznal som jedného chlapca, ktorého tiež všetci považovali takmer za dokonalého,“ pomaly prehovoril. „Ale nerozumiem prečo Marianne...“

„Čo?“

„Prečo sa naňho toľko podobá,“ dokončil sotva počuteľne. „Mali také odlišné životy. Také odlišné! Desí ma to, Minie. Naozaj ma tá podobnosť desí!“

„O čom to stále hovoríš, Albus? Nerozumiem ti,“ dožadovala sa Minerva jasnejšej odpovede.

„Prepáč. Hovorím o chlapcovi, ktorý sa volal Tom Riddle a teraz ho mnohí poznajú ako Voldemorta,“ upresnil.

Minerva zhrozene a neveriacky pokrútila hlavou, akoby počula úplný nezmysel. „Albus! Ty si myslíš, že Marianne by bola schopná študovať čiernu mágiu?“

„Dúfal som, že mi to povieš ty, Minerva. Vždy si mala ten správny nadhľad,“ pozeral na ňu akosi prosebne. Jedine ona ho mohla vytrhnúť z pochybností. Jedinou vetou mohla upokojiť jeho myseľ.

„Potrebujem o tom premýšľať,“ vyhlásila. „Ale nemyslím si, že ty by si urobil také chyby.“

„Pred pár rokmi si ma varovala, že láska môže zatemniť môj úsudok. Čo ak sa to stalo?“

Zatemniť úsudok. Minervin pohľad stvrdol. Ale vtedy hovorila o ich láske, nie o Marianne. Bolo to o nich dvoch. Pretože ju miloval priveľmi, šialene, otcovsky, vášnivo, romanticky a nekontrolovateľne zároveň. Žeby sa opäť podarilo Marianne to, čo Minerva nikdy nedosiahla? Ako vtedy keď si Albus oholil bradu len kvôli tomu, aby malú nepoškriabal, keď ju bozkával na líčka?

„Som doma!“ ozval sa výkrik na schodoch a dnu ako veľká voda vtrhla Marianne. Okamžite si zhodila z nôh čierne lodičky, oblúkom odhodila klobúk do kúta a hodila sa otcovi okolo krku s výkrikom: „Mám to miesto! Mám to!“

Albus sa zasmial. „Výborne!“

Minerva sa hrdo usmiala. „To je skutočne vynikajúce.“

„Od budúceho týždňa pracujem na Ministerstve priamo v kancelárii pána Croucha! A keď ma stretne pani ministerka, čo bude určite čoskoro...“ Marianne rozpráva tak rýchlo, že už takmer nestačila s dychom a len veľmi ťažko jej rozumeli. „Určite budem pracovať pre ňu! Som si tým istá, oci! A potom! Je už stará, takže... Čo by si povedal kedy sa tvoja dcéra stala najmladšou ministerkou mágie? Som od toho len kúsok, oci! Len kúsok!“

„Neblázni, premerlina, sotva si vyštudovala! Na podobné veci máš ešte kopu času,“ usmernila ju Minerva.

„Presne tak, Marianne,“ súhlasil Albus. „Gratulujem ti k tvojmu úspechu, radšej nechcem vedieť ako si sa k tomu postu dostala, ale nateraz si nedávaj žiadne vyššie ciele. Musíš sa ešte veľa naučiť.“

„Nemusím, viem pomaly viac ako ty, ocko,“ pobozkala ho na líce.

„Nemám na mysli učebnicové vedomosti,“ odvetil. „Tvoja myseľ ešte nie je pripravená na život natoľko, aby si mohla rozhodovať za druhých.“

Marianne sa sklamane stiahla. „Ľudia z ministerstva si našťastie myslia niečo iné.“

Žmurkla na mamu. Nie lišiacky a uvoľnene. Skôr akoby jej chcela naznačiť, že ju nedohonia. Proste na ňu nemajú. Neverbálnym zaklínadlom privolala svoj odhodený klobúk a opäť bola na odchode.

„A mimochodom,“ otočila sa ešte vo dverách. „Začala som si hľadať vlastný dom, takže ak by ste o niečom počuli, dajte mi vedieť.“

Potom nadobro odišla, podľa vlastných slov navštíviť nejakého priateľa.

Albus obišiel stôl a sadol si do svojho kresla. „Ešte stále potrebuješ premýšľať, Minie?“

„Viac než predtým,“ odpovedala. „Poďme si dať čokoládu, Albus.“

„Čokoládu,“ usmial sa a prikývol. „Na horúcu čokoládu je vždy čas.“

Chytili sa za ruky a pomaly, vážiac každý krok, prešli hradom ku kuchyni.

Marianne sa zatiaľ zabávala u Troch metiel s bývalými spolužiakmi, rozpráva im o svojej budúcej práci na ministerstve a pritom sa nezabudla usmievať na svojho priateľa. 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Wow

(Mišina , 18. 10. 2011 20:24)

Ja chcem ďaľšiu!ja chcem ďaľšiu!Ja chcem ďaľšiu!ja chcem ďaľšiu!Ja chcem ďaľšiu!ja chcem ďaľšiu!Ja chcem ďaľšiu!ja chcem ďaľšiu!Ja chcem ďaľšiu!ja chcem ďaľšiu!Ja chcem ďaľšiu!ja chcem ďaľšiu!Ja chcem ďaľšiu!ja chcem ďaľšiu!

Že ten priateľ není Lord Voldemort pls že neeee

Re: Wow

(Lilly, 24. 10. 2011 18:59)

ďakujem, budem sa snažiť čím skôr :) :D

Re: Re: Wow

(Mišina, 29. 10. 2011 13:22)

ĎÁKÚJEM

Skvelé

(Rose, 10. 10. 2011 20:58)

Vidím dobre? Kapitola?! Fantastická...
Niečo mi na tom pracovnom mieste nesedí. Ale tak uvidíme.
Ňo daj rýchlo ďalšiu!
:)

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA